Nenaplnené sny:Túžbu po vzdelaní sa mnohým maloletým cudzincom na Slovensku nedarí naplniť

Autor: Liga za ľudské práva | 4.3.2015 o 13:23 | Karma článku: 3,20 | Prečítané:  608x

Článok o vzdelávaní detí, ktoré sú cudzincami, na Slovensku, začnem citátom mladého muža, ktorý na Slovensko prišiel ako dieťa bez sprievodu svojich rodičov. Na otázku, ako by Slovensko malo pristupovať k takýmto deťom, odpovedal: „Dajte im knihy a vezmite ich na výlety.“

Právo detí na vzdelanie sa odvodzuje z článku 28 Dohovoru o právach dieťaťa, a je ustanovené aj v článku 42 Ústavy SR, podľa ktorej má každé dieťa právo na vzdelanie. Ústava SR v článku 35 hovorí, že každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, a zakotvuje jeden zo základných princípov výchovy a vzdelávania v SR, a to princíp slobodnej voľby vzdelávania s prihliadnutím na očakávania a predpoklady detí a žiakov v súlade s možnosťami výchovno-vzdelávacej sústavy[1].

Tieto práva sa rovnako vzťahujú aj na deti bez sprievodu, tzv. maloletých bez sprievodu. Zásadu rovnakého zaobchádzania obsahuje aj Školský zákon[2], ktorý ďalej stanovuje, že všetkým deťom bez sprievodu, bez ohľadu na ich právny status, sa poskytuje výchova a vzdelávanie, ubytovanie a stravovanie v školách za tých istých podmienok ako občanom Slovenskej republiky.[3]

To znamená, že aj na deti bez sprievodu sa vzťahuje povinná školská dochádzka[4] a princíp bezplatnosti štúdia v materských[5], základných a stredných štátnych školách v SR[6], ako aj ďalšie princípy zakotvené v Školskom zákone[7].

Navyše pre deti, ktoré sú cudzincami, zákon zakotvuje organizovanie základných a rozširujúcich kurzov slovenského jazyka na účel odstránenia jazykových bariér[8].

Deti žiadateľov o udelenie azylu, deti azylantov, deti cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, zaraďuje do príslušného ročníka riaditeľ školy po zistení úrovne ich doterajšieho vzdelania a ovládania štátneho jazyka najneskôr do troch mesiacov od začatia konania o udelenie azylu. Z dôvodu nedostatočného ovládania štátneho jazyka možno dieťa podmienečne zaradiť do príslušného ročníka podľa veku, a to najviac na jeden školský rok.[9] Keďže toto ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na deti bez sprievodu, tieto deti by analogicky mali byť zaradené do príslušného ročníka školy najneskôr do troch mesiacov od ich identifikácie ako detí bez sprievodu.

Na základe ustanovení Školského zákona majú síce deti bez sprievodu rovnaké podmienky na prístup k štátnemu vzdelávaciemu systému SR ako slovenské deti a môžu na základných a stredných školách študovať bezplatne, v praxi však s uplatnením ich práva na štúdium vznikajú nemalé problémy, čo vyplýva z našich pozorovaní ako aj z výpovedí detí samotných.

Proces zaradenia dieťaťa, ktoré je cudzincom, na základnú alebo strednú školu je komplikovaný. Je tomu tak preto, že školy nie sú pripravené a ochotné prijať na štúdium maloletého cudzinca. Najväčšími prekážkami, ktoré školy od tohto kroku odrádzajú, sú nepochybne neznalosť alebo nedostatočná znalosť slovenčiny a komplikácie spojené so zaradením maloletého cudzinca do príslušného ročníka základnej či strednej školy.

Už v publikácii „Právne postavenie a možnosti integrácie maloletých cudzincov bez sprievodu v Slovenskej republike“ (2009) sme identifikovali nasledovné prekážky pri zaraďovaní maloletých cudzincov do príslušného ročníka:

  • deti nemajú hodnoverné doklady o dosiahnutom vzdelaní či vysvedčenia,
  • deti neovládajú slovenský jazyk dostatočne na takej úrovni, aby mohli byť preskúšané z jednotlivých predmetov,
  • učebné osnovy v krajinách ich pôvodu sa môžu podstatne odlišovať od učebných osnov v SR, prípadne školská dochádzka v krajine pôvodu nie je povinná alebo dostupná a deti sú negramotné,
  • deti neovládajú slovenský jazyk dostatočne na takej úrovni, aby zvládli učivo ročníka, do ktorého by mohli byť zaradené na základe svojho veku,
  • stredné školy zvyknú požadovať potvrdenie o ukončení základnej školy a absolvovanie prijímacích skúšok v slovenskom jazyku, ktorý maloletí cudzinci ešte neovládajú[10].

Všetky uvedené faktory predstavujú zásadné prekážky pre zaradenie maloletých cudzincov do príslušného ročníka základnej, ale najmä strednej školy. Preto v praxi závisí predovšetkým od ochoty vedenia konkrétnej školy dať maloletému cudzincovi príležitosť a pokúsiť sa preklenúť tieto problémy. Ak si už škola osvojí skúsenosť s maloletým cudzincom, je oveľa otvorenejšia prijímať ďalších cudzincov. Ak však škola nemá žiadnu skúsenosť, jej postoj je často odmietavý. Pritom v prípade nedostatočného ovládania štátneho jazyka možno dieťa podmienečne zaradiť do ročníka podľa veku, a to najviac na jeden školský rok. Školy by tiež podľa dikcie Školského zákona mali mať možnosť si organizovať kurzy slovenčiny na odstránenie jazykových bariér. Odmietavý postoj škôl sa teda javí skôr ako „lenivosť“ čeliť výzve, ktorú vzdelávanie dieťaťa, ktoré je cudzincom, nepochybne predstavuje.  

Ďalší problém je ten, že pokiaľ je dieťa v postavení žiadateľa o azyl, štát má za to, že vzdelanie dieťaťa sa zameriava čisto na výučbu slovenského jazyka, ktorá je dieťaťu poskytovaná v tábore pre žiadateľov o azyl, a zabúda sa pritom na ustanovenie Školského zákona, podľa ktorého má byť dieťa zaradené do školského systému najneskôr do troch mesiacov od začiatku konania o udelenie azylu.

Samotný školský zákon ustanovuje, že pre deti žiadateľov o udelenie azylu v azylových zariadeniach, ktorých školská dochádzka je povinná, kurzy základov slovenského jazyka odborne a finančne zabezpečuje ministerstvo vnútra[11] prostredníctvom Migračného úradu MV SR. Zákon o azyle[12] ďalej ustanovuje, že ak sa na maloletého žiadateľa o azyl vzťahuje povinná školská dochádzka, je povinný navštevovať kurz slovenského jazyka.[13] V prípade, ak ide o maloletého staršieho ako 16 rokov, a povinná školská dochádzka sa na neho už nevzťahuje, zákon mu poskytuje možnosť navštevovať kurz slovenčiny, ktorú môže, ale nemusí využiť.[14]

Tu však treba zdôrazniť, že výučba slovenského jazyka v táboroch nie je systematická výučba poskytovaná kvalifikovanými pedagógmi. Zväčša túto výučbu zabezpečujú mimovládne organizácie v rozsahu schváleného projektu, a to pre všetkých žiadateľov o azyl prichádzajúcich do tábora jedným učiteľom. Podľa údajov Migračného úradu MV SR za obdobie rokov 2009 až 2013 nenavštevoval školu ani jeden maloletý žiadateľ o azyl bez sprievodu umiestnený v tábore. Zo samotných výpovedí bývalých detí bez sprievodu, dnes už mladých dospelých, vyplýva, že počas pobytu v tábore pre žiadateľov o azyl do školy nechodili. Pritom v táboroch (záchytnom a pobytovom) strávili niekoľko mesiacov, jeden afganský chlapec až rok a pol. Toto obdobie svojho života považovali za stratu času, kedy namiesto vzdelávania len „sedeli v tábore“ čakajúc na rozhodnutie Migračného úradu MV SR v azylovom konaní.

Uvedený problém nezaraďovania detí bez sprievodu žiadajúce o azyl do školy počas ich pobytu v táboroch pre žiadateľov o azyl by sa mal odstrániť schválením navrhovanej novely zákona o azyle a zákona o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele, podľa ktorej už deti bez sprievodu nebudú presúvané do táborov pre žiadateľov o azyl po podaní žiadosti o azyl, ale zostanú v detskom domove. Novela by mala byť účinná od 1.7.2015.  

Upozorniť si však dovoľujeme aj na ďalšie dva zásadné nedostatky vo vzťahy k vzdelávaniu detí bez sprievodu, ktoré sme zaznamenali:

  • právo dieťaťa na slobodnú voľbu povolania nie je vždy rešpektované: deti bez sprievodu boli v uplynulých rokoch často zaradené do škôl na odbor, ktorý nechceli študovať; toto súvisí predovšetkým s neochotou škôl prijímať deti na náročnejšie štúdium, a preto vládne tendencia deti zaraďovať na učňovské odbory, kde štúdium nie je jazykovo až také náročné, avšak na druhej strane toto vzdelanie často nezodpovedá schopnostiam detí a nie je ani v súlade s ich predstavami a plánmi do budúcnosti; ďalšou prekážkou pri zaraďovaní detí na študijné odbory, ktoré preferujú, je umiestnenie detského domova v malom mestečku, kde nie je veľký výber škôl – uvedené by sa dalo odstrániť nepochybne ubytovaním dieťaťa na stredoškolskom internáte;
  • nezáujem zodpovedných štátnych orgánov, konkrétne rezortu školstva: dlhodobo zaznamenávame laxný prístup rezortu školstva o problematiku vzdelávania detí, ktoré sú cudzincami. Ministerstvo školstva SR systematicky odmieta byť aktívne vo sfére vzdelávania detí, ktoré sú žiadateľmi o azyl. Napriek tomu, že v rámci Národného akčného plánu pre deti na roky 2013 až 2017 Ministerstvo školstva SR na nátlak mimovládnych organizácií napokon súhlasilo, že bude spoluzodpovedným gestorom za opatrenie týkajúce sa vzdelávania maloletých žiadateľov o azyl, nepodniklo žiadne konkrétne kroky k zlepšeniu vzdelávania tejto cieľovej skupiny. Štátna školská inšpekcia, ktorá má monitorovať vzdelávanie týchto detí od školského roka 2014/ 2015, t.j. od septembra 2014, uviedla, že bude konať len keď dostane konkrétny podnet na porušenie Školského zákona; inak sa necíti byť kompetentná.

Už v našej publikácii „Stav integrácie cudzincov s doplnkovou ochranou do spoločnosti“ (2011)[15], kde sme jednu kapitolu venovali aj vzdelávaniu detí, ktoré sú cudzincami, sme navrhli nasledovné odporúčania:

  • poveriť zodpovedné relevantné inštitúcie vypracovaním osnov alebo metodiky pre prijímanie maloletých cudzincov do škôl a pre vzdelávanie maloletých cudzincov a to v spolupráci s výskumnými organizáciami, ktoré sa venujú právnemu postaveniu a vzdelávaniu detí a maloletých cudzincov;
  • vypracovať návrh jednotného systému zisťovania vzdelanostnej úrovne maloletých cudzincov, najmä v prípade absencie dokladov o vzdelaní;
  • v zmysle § 143 ods. 3 školského zákona zabezpečiť aby pre deti cudzincov boli na požiadanie školy dostupné jazykové kurzy, a to bez ohľadu na počet záujemcov o účasť na kurze;
  • zaviesť finančnú podporu na vzdelávanie detí bez sprievodu pre tie školy, kde chodia deti utečencov, nakoľko nestačí konštatovať, že sa im zabezpečuje vzdelávanie za tých istých podmienok ako občanom SR, ale vyžadujú si osobitný prístup (napr. zavedenie možnosti prekonávať bariéry ich znevýhodnenia vyplývajúceho z neznalosti jazyka a prostredia prostredníctvom asistentov, rovnako ako tomu je v prípade detí so zdravotným znevýhodnením).

Vzdelávaním detí bez sprievodu sme sa zaoberali aj v rámci projektu „Miznúce deti“, keďže sme zistili, že jednou z hlavných príčin, pre ktoré sa deti bez sprievodu žiadajúce na Slovensku o azyl rozhodli po niekoľkých mesiacoch pobytu v SR opustiť našu krajinu, bola práve skutočnosť, že nedostali možnosť získať tu vzdelanie. Zistili sme, že naďalej pretrváva problém neskorého zaraďovania do školské procesu. Takmer všetky respondenti z radov bývalých detí bez sprievodu sa tiež sťažovali, že si nemohli vybrať školu, resp. študijný odbor, alebo nemali žiadnu podporu pri vzdelávaní po dosiahnutí plnoletosti, museli začať pracovať a už nemali možnosť v začatom štúdiu pokračovať. V súvislosti s našimi zisteniami preto navrhujeme zaraďovanie detí bez sprievodu do škôl okamžite, resp. čo najskôr po umiestnení v detskom domove, a určite nie neskôr ako do troch mesiacov od umiestnenia. S intenzívnou výučbou slovenčiny kvalifikovaným pedagógom priamo v detskom domove treba však začať okamžite a dieťa musí vedieť, že čoskoro bude chodiť do školy, aby videlo perspektívu svojho ďalšieho života na Slovensku. Okrem toho apelujeme na zodpovedné orgány, že právo slobodnej voľby povolania a prípravy naň, teda slobodnej voľby štúdia v súlade s názorom, plánmi a schopnosťami dieťaťa, je nevyhnutné rešpektovať.

V rámci projektu „Miznúce deti“ sme tiež natočili film, v ktorom si môžete vypočuť názory mladých ľudí, ktorí prišli na Slovensko ako deti bez sprievodu, na ich skúsenosť a vzdelanie, ako aj názory ich bývalej učiteľky zo strednej školy v Trenčíne, a azylovej právničky – film s názvom „Cesta do neznáma“ je dostupný na domovskej stránke Ligy za ľudské práva, tu: www.hrl.sk.  

Na záver sa dá konštatovať, že naše zistenia napovedajú tomu, že Slovensko podceňuje dôležitosť vzdelávania maloletých cudzincov, ktorí k nám prichádzajú. Namiesto toho, aby sme sa, v súlade s článkom 29 Dohovoru o právach dieťaťa, snažili smerovať výchovu a vzdelávanie dieťaťa k plnému rozvoju jeho osobnosti, nadania a rozumových schopností, automaticky pristupujeme k týmto deťom ako k menej schopným či dokonca „analfabetom“, kým pritom ich jediný hendikep je neznalosť slovenského jazyka. Výsledkom je, že vytvárame na Slovensku generáciu nespokojných a frustrovaných mladých ľudí pracujúcich na nízko-kvalifikovaných pracovných pozíciách vo fabrikách, skladoch či reštauráciách rýchleho občerstvenia („kebaboch“), ktorým sme neumožnili splniť si sen stať sa lekármi, vedcami či inžiniermi. Týmto prístupom nestrácajú len oni svoju vysnívanú budúcnosť, ale aj Slovensko prichádza o šikovných mladých ľudí, ktorí mohli našu spoločnosť obohatiť a pomôcť jej napredovať vpred.

Svoj článok ukončím ďalším citátom mladého muža z Afganistanu, bývalého maloletého bez sprievodu, ktorý na otázku, čo by doprial všetkým deťom čo prídu na Slovensko, aby sa tu cítili dobre, odpovedal:

 „Aby ich hneď poslali do školy... najviac chcem to, aby chodili do školy, viete? Aby videli, že žijú medzi ľuďmi a nie je rozdiel, ale cítia sa dobre.“

Autorka článku: Katarína Fajnorová, právnička Ligy za ľudské práva, o. z.

Projekt Miznúce deti bol  podporený sumou 36 000 eur z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu Miznúce deti je Zvýšenie zapojenia MVO do tvorby politík a rozhodovacích procesov na miestnej, regionálnej a národnej úrovni.

[1] zákon 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 písm. h)

[2] § 3 písm. c) – princíp rovnoprávnosti v prístupe k výchove a vzdelávaniu so zohľadnením výchovno-vzdelávacích potrieb jednotlivca, a písm. d) – zákaz všetkých foriem diskriminácie a obzvlášť segregácie 

[3] § 146 ods. 2 (v spojitosti s ods. 1 a 8)  školského zákona.

[4] § 19 ods. 1 Školského zákona: Nikoho nemožno oslobodiť od plnenia povinnej školskej dochádzky.; ods. 2: Povinná školská dochádzka je desaťročná a trvá najviac do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši 16. rok veku, ak tento zákon neustanovuje inak; ods. 3: Povinná školská dochádzka začína začiatkom školského roka, ktorý nasleduje po dni, keď dieťa dovŕši šiesty rok veku a dosiahne školskú spôsobilosť (...).

[5] § 3 písm. a) Školského zákona (zakotvený princíp bezplatnosti vzdelania v materských školách jeden rok pred plnením povinnej školskej dochádzky)

[6] § 3 písm. b) Školského zákona

[7] § 3 : Princípy výchovy a vzdelávania

[8] § 146 ods. 3 (v spojitosti s ods. 1 a 8) Školského zákona  

[9] § 146 ods. 4 Školského zákona

[10] Fajnorová, Števulová: Právne postavenie a možnosti integrácie maloletých cudzincov bez sprievodu v Slovenskej republike; Liga za ľudské práva; December 2009; (online na: http://www.hrl.sk/publikacie)

[11] § 146 ods. 5 Školského zákona

[12] Zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[13] § 23 ods. 3 písm. f) zákona o azyle.

[14] § 22 ods. 7 zákona o azyle.

[15] Bargerová, Fajnorová, Chudžíková: Stav integrácie cudzincov s doplnkovou ochranou do spoločnosti; Liga za ľudské práva; 2011 (dostupné online na: http://www.hrl.sk/publikacie)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?