Utečenci z donútenia

Autor: Liga za ľudské práva | 21.12.2015 o 14:23 | Karma článku: 4,53 | Prečítané:  856x

Neprítomnosť aktívnej spolupráce s expertami a kultúrnymi mediátormi ako aj neochota umožniť sýrskym občanom využiť regulovanú migráciu potvrdzujú, že vláda verejnú mienku úmyselne vedie k strachu a odmietaniu.

Predstava, že vojnový utečenec musí byť nevyhnutne chudobný človek je mylná. Tvrdiť o každom, kto má mobilný telefón, ale má financie na prenájom hotelovej izby počas svojej cesty Balkánom, že je obyčajný ekonomický migrant, je rovnako mylná. Áno, je pravda, že mnohí Sýrčania utekajúci do Európy pochádzajú z vyššej strednej vrstvy a práve toto by Slovensko mohlo využiť vo svoj prospech.

Životná úroveň v Sýrii pred vojnou nebola zlá a útek viacčlennej rodiny predsa tiež stojí nemalé peniaze. Kto na to nemá sám sa musí zadĺžiť, alebo sa pošle len jeden člen rodiny. Ceny sa pohybujú od 1000 eur na hlavu a vyššie. Finálna cena závisí od poskytnutých „služieb“, teda napríklad od dĺžky čakania na jednotlivých miestach, od kvality člna či bezpečnosti vozidla a podobne. Mnohí Sýrčania by oveľa radšej dorazili do Európy legálnou cestou, prostredníctvom regulovanej migrácie a to i na Slovensko.  Táto možnosť však pre nich prakticky neexistuje a tak sa stávajú utečencami a azylantmi z donútenia.

Mýtus nenásytnosti

O to absurdnejšie mi príde ukazovať na sýrskych ale i irackých utečencov prstom a obviňovať ich z úmyslu priživovania sa na sociálnych dávkach či iných výhodách, príspevkoch a službách a to najmä v slovenskom kontexte. Argumentovať tým, že všetci mieria do Nemecka a Švédska, a teda sú nenásytní a neuspokoja sa jednoducho s tým, že im nepadajú bomby na hlavy, je z môjho pohľadu simplistické až primitívne. Je prirodzené, že keď už si človek musí vybrať nejakú krajinu, v ktorej požiada o azyl a status utečenca, vyberie si krajinu s najlepšou infraštruktúrou a kapacitou. Koniec konfliktu v Sýrii je momentálne v nedohľadne. Trúfam si povedať, že potrvá ešte niekoľko rokov, kým  bude situácia v krajine opäť bezpečná. Absencia bombardovania samotná nikoho neuživí ani nezaplatí nájom. Je teda pochopiteľné, že utečenci pri výbere krajiny rozmýšľajú dlhodobo. Krajiny susediace so Sýriou – Libanon, Jordánsko, Turecko – sa za štyri roky konfliktu stali domovom pre milióny (!) sýrskych utečencov, ktorých životy a možnosti v týchto krajinách slúžili ďalším ako odstrašujúca skúsenosť. Každý chce pre svoje dieťa dobrú budúcnosť. Každý chce pre svojho starnúceho rodiča dobrú starostlivosť. Myslím, že výber čo najlepšej krajiny by bola prirodzená reakcia hocikoho z nás, keby sme boli nútení utiecť zo Slovenska.

Nedá sa

Pre Sýrčanov síce teoreticky a legálne stále existuje možnosť získať nejaký druh víz alebo povolenia na pobyt priamo z ambasády Slovenskej republiky, či už v Libanone alebo Turecku, no prakticky je táto cesta uzavretá. Turistické víza sa im nevydávajú. Na toto existujú pochopiteľné dôvody – podozrenie využitia turistického víza na presun do tretej krajiny a následné požiadanie o azyl. Slovensko nie je jedinou krajinou, ktorá takéto víza Sýrčanom momentálne nevydáva. Tu problém osobne nevidím. Problém vidím pri prekážkach a polenách, ktoré sa hádžu pod nohy tým Sýrčanom, ktorí sa snažia napríklad o získanie pobytu za účelom podnikania alebo štúdia.  Ako komunitný tlmočník som pracovala s viacerými klientmi zo Sýrie, ktorí túžili docestovať do Európy legálnou a bezpečnou cestou a ich cieľom nebolo požiadať po príchode o azyl. Slovensko si vybrali, pretože tu mali príbuzných či známych, no ich príbehy nemali happy end. Na vysvetlenie môžem použiť konkrétny prípad, klientov pre ktorých som tlmočila.

Klienti sú manželia kresťanského vyznania s dvojročným synom. Pochádzajú z lepšie zabezpečenej rodiny a v Sýrii vlastnia obchody s alkoholickými nápojmi[1]. Žijú na predmestí Damašku, ktoré býva terčom bombardovania. Z dôvodu konfliktu a následnému poklesu životnej úrovne a zvyšujúcej sa inflácie sa rozhodli, že ich peniaze radšej budú investovať v zahraničí a zároveň sa dostanú do bezpečia. Na Slovensku majú bratranca, ktorý v Európe žije už 15 rokov. Rovnako majú príbuzných aj vo Francúzsku a Spojených štátoch amerických. Nechali si však urobiť prieskum trhu a zistili, že by na Slovensko mohli výhodne dovážať určitý druh tovaru. Zároveň nie je Slovensko od Sýrie až tak ďaleko, čo by im umožňovalo prípadné cesty naspäť. Prieskum trhu nie je lacná záležitosť. Založenie s.r.o. ako aj poplatky za právne a tlmočnícke služby tiež nie sú zadarmo. Okrem toho musia cudzinci pri podaní žiadosti o povolenie na pobyt za účelom podnikania predložiť dôkazy o zostatkoch na účte v určitej výške, a to na firemnom ako aj súkromnom bankovom účte. Tu si musíme pripomenúť, že dostať zo Sýrie von veľké čiastky peňazí a vložiť ich na slovenský účet, je dobrodružstvo samo o sebe. Celý proces pri takejto žiadosti trvá aj pol roka a viac. V tomto momente klienti len za služby a povinné poplatky minuli už vyše 10 000 eur.

Otázky, ktoré im z môjho pohľadu boli kladené za účelom „nachytania“ – teda odhalenia, či je ich zámerom naozaj podnikanie alebo žiadosť o azyl – neboli v sýrskom kontexte indikatívne. Podozrenie vraj vzbudil fakt, že pán má len maturitu, že manželka má mať vo firme po príchode na Slovensko väčšie zodpovednosti a že celá firma je rodinný podnik (manžel, manželka, bratranec). V prípade Sýrie toto však vôbec nie je nezvyčajný vzorec podnikania.

Po prvé, i samotnú maturitu nemá množstvo obyvateľov, ktorí napriek tomu podnikajú. Maturita v Sýrii je iná a inač vnímaná ako maturita na Slovensku. Jednako je stavaná ešte podľa francúzskeho modelu, teda vôbec nie je zriedkavé ju skúšať na viackrát, ale okrem toho nie je pre kariéru a profesionálny rast až takou požiadavkou. Čo sa týka rodinných podnikov, tak drvivá väčšina podnikov v Sýrii sú rodinné. Toto je dôsledkom okrem iného aj úplne inej dynamiky spoločnosti, kde rodinné  väzby, vzťahy a povinnosti, a tým pádom aj udržanie kapitálu, sú oveľa dôležitejším faktorom ako na Slovensku. Zároveň táto skutočnosť aj vysvetľuje, prečo mnoho sýrskych podnikateľov nemá/nepotrebuje maturitu.
            V prípade týchto klientov mala v oblasti administratívy manželka vyššie vzdelanie ako manžel. Prirodzene  sa teda rozhodli, že manželka bude vo firme preberať väčšie zodpovednosti. Na tomto nie je nič výnimočné a považujem za ohromné klišé pokladať niečo také za pochybné, s výhovorkou že by to predsa sýrsky manžel nepovolil. Postavenie žien v Sýrii je diametrálne odlišné od iných krajín Blízkeho a Stredného Východu. Zaradenie žien do profesionálneho, politického, akademického či spoločenského života je v tejto krajine samozrejmosťou. Rozhodne sa nedá tvrdiť, že by ženy dosahovali rovnaké postavenie a práva, ako v Európe, no vôbec nie je nezvyčajné, aby žena mala vyššie postavenie v rámci firmy.

Otázka, ktorú som však považovala naozaj za výsmešnú bola, ako si klienti môžu byť istí, že právnikovi i tlmočníčke (ja) môžu dôverovať a len tak im urobiť splnomocnenia, keď ich nikdy nestretli. Túto otázku by som možno ako-tak chápala, keď by bolo možné pre sýrskych občanov získať víza a osobne prísť na Slovensko založiť firmu, nájsť si právnika atď. Ako inak než prostredníctvom splnomocnení ju však mali založiť? Okrem toho im bol právnik aj tlmočníčka odporučení bratrancom, ktorý ich služby už predtým využil.  

Výhody regulovanej migrácie

Lehota na vydanie rozhodnutia bola v prípade týchto klientov predĺžená, a stále, po roku, čakajú v Damašku. Na Slovensko už nemajú chuť prísť a zvažujú iné možnosti. V procese vidia len stratu peňazí a času. Okrem toho každým dňom rastie strach z povolania manžela do armády. Padol už aj návrh úteku cez Turecko do Európy na člne – pretože už inú možnosť nemajú.

Je absolútne logické a potrebné, aby si štát dôkladne overil, koho na svoje územie pustí. Zdá sa mi však nepochopiteľné, že krajina, ktorá nechce prijať utečencov a žiadateľov o azyl a okrem iného uvádza ako dôvod nedostatok financií, nepomôže ani tým, z ktorých by vlastne len profitovala a nedôveryhodnosť žiadostí dokazuje absurdnými otázkami.  Firma nebola miliónovým investorom. Mala menší kapitál, ale mala plán.  Hlavne - klienti by nepoberali od štátu žiadnu finančnú podporu. Dokonca by štát od nich získal na daniach, odvodoch, povinnom zdravotnom poistení a firma by vytvorila niekoľko pracovných miest pre slovenských zamestnancov na ktorých by takisto platila dane a odvody. A keď už sa mám naozaj znížiť na najnižšiu úroveň, pripomínam, že išlo o kresťanov, čo si ambasáda tiež veľmi ľahko mohla dôveryhodne overiť. Takže ani to islamofóbne strašenie, ktoré slovenská vláda v poslednom čase veľmi obľubuje, sa v tomto prípade aplikovať nemôže.

Slovensko nemôže pred utečeneckou krízou a občianskou vojnou v Sýrii zatvárať oči a vyhýbať sa jej, pretože či chce alebo nechce, jej následky pocíti. Myslím si, že regulovaná migrácia by mala v prípade sýrskych utečencov len výhody pre obe strany a je dobrým riešením. Čím má cudzinec väčší kapitál na investovanie, tým ľahšie povolenie na pobyt dostane. Na tom sa môžeme zhodnúť. No mnohí iní cudzinci ho získajú naozaj len s minimálnymi povinnými vkladmi a zostatkami na účtoch – len Sýrčania nie.  Možnosť žiadať o azyl priamo na ambasáde nie je v blízkej budúcnosti reálna, humanitárne  víza sa zatiaľ zdajú byť v nedohľadne, ale v prípade iných typov žiadostí o pobyt by som od vlády uvítala viac otvorenosti.

Na jednej strane by žiadateľ mohol byť dôkladne preverený a Slovenská republika by mala možnosť vybrať tých, ktorých pokladá za prospešných pre krajinu; či už ide o pobyty na podnikanie alebo, v prípade ľudí bez kapitálu, o kvalifikácie, ktoré u nás chýbajú alebo o uchádzačov o štúdium. Na druhej strane by samotný žiadateľ dostal možnosť žiť v bezpečí a dôstojne.

Neprítomnosť kultúrnych mediátorov a manipulácia so strachom

Na záver si dovolím povedať svoj názor na zaobchádzanie s verejnou mienkou. Otázky kladené mojim klientom pokladám za nekonštruktívne. Myslím, že hocikto, kto vie niečo o Sýrii, by si na overenie ich úmyslov vybral úplne iné otázky (ktoré by aj účinnejšie odhalili pravdu). Kde je chyba? Je to len lenivosť? Alebo naozaj úprimná nevedomosť osoby? V oboch prípadoch si myslím, že je akútny nedostatok spolupráce štátnej správy s expertmi na Blízky Východ či kultúrnymi mediátormi. Ich úloha sa v našej krajine veľmi podceňuje.

Vláda momentálne svojou rétorikou ďalej živí strach v mysli širokej verejnosti. Veľmi dúfam, že je to z  vlastnej nevedomosti činiteľov a nie úmyselná manipulácia, aby sa potom mohli odvolať na ochranu národa. Ale ani nevedomosť neospravedlňuje. Hlavne v danej situácii sa mala vláda obrátiť aj na sýrsku, resp. irackú  komunitu, či expertov a aktívne ich zapojiť do diskusie. Mám však podozrenie, že takáto snaha zo strany vlády vôbec neexistuje. Dokonca sa vôbec nesnaží informovať širokú verejnosť a ďalej ju podporuje v slepom odmietaní, nepodloženým historickým či geopolitickými faktami.

Vrchol bol príchod asýrskych kresťanov z Iraku na Slovensko. Ukázal, že keď príde na lámanie chleba, všetko sú len prázdne reči. Najprv nechceli utečencov, lebo by brali sociálne dávky iným a na to štát nemá, aby podporoval ešte ďalších. Nechceli ale ani tých, čo žiadali iný typ pobytu, lebo sú predsa moslimovia, sú iní a my tu mešity nemáme. Prijať niekoho? Ok, tak teda kresťanov. A keď tí prišli, nakoniec vlastne ani kresťanov nechceli, lebo veď tiež sú iní... Vie ale verejnosť, či nebodaj samotný predseda vlády, akí iní? Vysvetlil niekto verejnosti, bola nejaká snaha zo strany vlády upokojiť strach verejnosti? Nebola absolútne žiadna a ja sa pýtam, dokedy bude Slovensko totálne ignorovať situáciu, utečeneckú krízu a hľadať výhovorky, prečo neotvoriť dvere ani tým, ktorí sem nič nejdu nikomu brať.

 

Ranya Malovičová sa narodila v Bratislave. Má bakalársky titul v Blízkovýchodných štúdiách a magisterský titul z medzinárodnej bezpečnosti, oba z parížskeho Inštitútu Politických vied. Pravidelne cestuje pracovne do rôznych krajín Blízkeho Východu, kde istý čas aj žila. Momentálne pracuje ako redaktor-expert pre vydavateľstvo Ringier Axel Springer a na voľnej nohe ako odborný poradca na Blízky Východ a tlmočníčka pre rôzne organizácie. Angažuje sa aj ako dobrovoľníčka v pomoci sýrskym utečencom.

 

Tento článok vznikol v rámci projektu Dajme im hlas!, ktorý je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2015. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedná Liga za ľudské práva, o.z.

 

[1] Pozn. autora: v Sýrii nie je predaj ani konzum alkoholu zakázaný ani trestaný. Alkoholické nápoje sa síce nedajú kúpiť vo všetkých potravinách, ale predávajú sa v obchodoch a podnikoch, ktorým bola udelená licencia špeciálne na tento účel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?