Na Konferencii o úlohách akademikov a náboženských lídrov vo vzťahu k utečencom, ktorú zorganizovala Liga za ľudské práva na pôde Univerzity Komenského v Bratislave 27. októbra vystúpil aj Hugo Gloss, manažér rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci Slovenskej katolíckej Charity. Porozprávali sme sa s ním o tom, akými prostriedkami môže cirkev zasiahnuť do integračnej politiky štátu, ako pomáha utečencom Charita, ale aj o tom prečo je dôležitá spolupráca medzi jednotlivými náboženskými komunitami v krajine.
Hlaďme na ľudí v núdzi ako na osoby s konkrétnym príbehom a potrebami, nie ako na príslušníkov konkrétneho náboženstva.
Aká je úloha náboženských lídrov a autorít vo vzťahu k utečeneckej kríze?
HG: Myslím si, že úloha náboženských autorít/lídrov sa vo svetle utečeneckej či migračnej krízy nezmenila v porovnaní s tou, ktorú mali pred rokom 2015, keď niektoré európske krajiny začali registrovať značne zvýšený počet tzv. žiadateľov o azyl. Keď hovorím o náboženských lídroch, ako katolík mám na mysli primárne kresťanov, pretože ostatné náboženstvá nepoznám do takej miery, aby som sa o nich mohol takto vyjadrovať.
Podľa môjho názoru náboženské autority vždy stáli pred dvomi úlohami: prvou je reflektovanie Ježišovho Evanjelia s cieľom hľadať odpovede na výzvy konkrétneho obdobia – v našom prípade je to 21. storočie – a druhá úloha spočíva v pozývaní veriacich, aby spoznávali a žili Ježišovo posolstvo.
Čiže ich úloha sa nemení v závislosti od krajiny, ale konkrétne kroky náboženských lídrov samozrejme závisia od špecifík konkrétnej krajiny.
Do akej miery môžu náboženskí lídri zasahovať do integračnej politiky štátu voči utečencom, ktorí k nám (ne)prichádzajú a sú iného vierovyznania ako, povedzme, väčšinové obyvateľstvo?
HG: Náboženskí lídri by sa z pozície morálnych autorít samozrejme mali vyjadrovať k otázkam, ktoré ovplyvňujú život ľudí – takže to platí aj pre starostlivosť o osoby s medzinárodnou ochranou, ktoré žijú na Slovensku a teda sú alebo boli zaradené do integračného procesu.
Na druhej strane Cirkev a štát majú byť dva oddelené subjekty – tak to máme koniec koncov napísané aj v našej ústave – takže Cirkev nemôže diktovať štátnej moci čo má a čo nemá robiť. Z pozície morálnej autority, ktorej záleží na integrálnom rozvoji každého človeka, by však mala jasne prehovoriť v situáciách, kedy rozhodnutia štátu tomuto rozvoju bránia alebo mu dokonca škodia.
Ako reagovala Slovenská katolícka Charita (SKCH) na utečeneckú krízu v roku 2015?
HG: Čo sa týka aktivít Slovenskej katolíckej Charity, tak vďaka našim donorom, ktorí prispeli na pomoc ľuďom na úteku cez verejnú zbierku a taktiež vďaka podpore Konferencii biskupov Slovenska (KBS), sa nám od roku 2015 podarilo realizovať celkovo 15 projektov.
Z verejnej zbierky to bola distribúcia niekoľkých ton potravín, prikrývok alebo zimného oblečenia v tranzitných táboroch v Slovinsku, zabezpečenie takmer päťtisíc párov ponožiek pre tábor v Grécku alebo zakúpenie paliva do ohrievačov pre stovky jezídov v Iraku, ktorí sa cez zimu nemali ako zohriať a zakúpenie dvoch sanitiek pre ľudí zasiahnutých ozbrojeným konfliktom na Ukrajine.
V spolupráci s KBS sme realizovali projekty v regióne Blízkeho východu, všetky projekty sú na webe Charity (http://www.charita.sk/stranky/aktualne-projekty), Medzi tie najväčšie projekty patrili podpora univerzitných študentov, ktorí ušli pred tzv. Islamským štátom z Mosulu a vďaka arcibiskupovi v Kirkuku môžu pokračovať na miestnej univerzite vo svojom štúdiu. Nejde pritom výlučne len o kresťanov, medzi študentami sú aj jezídi a moslimovia a cieľom projektu je podpora budúcej generácie Iračanov a zároveň vedie k vzájomnému rešpektu. A ďalší zaujímavý projekt je obnova dvoch studní pre jezídov v blízkosti mesta Sinjar, ktoré zničili teroristi z ISIS. Je to približne 4 500 ľudí, ktorí nemali poriadny prístup k pitnej vode, čo počas irackého leta s teplotami aj 50°C znamená vážne ohrozenie.
Samozrejme, že pripravujeme ďalšie projekty aj na rok 2018
Akú úlohu zohrala katolícka cirkev vo vzťahu k utečencom na Slovensku? Starala sa Charita len o kresťanov v radoch utečencov alebo ste ich nerozlišovali podľa toho v akého Boha veria, ale ako veľmi potrebujú pomoc?
HG: Katolícka Cirkev na Slovensku sa aktívne zapojila do zvyšovania povedomia o ľuďoch na úteku prostredníctvom letákov, ktoré boli distribuované v kostoloch na Slovensku a taktiež pomohla k tomu, aby sme ako krajina prijali aspoň 151 irackých kresťanov, ktorí ušli pred ISIS. Akoby predĺženou rukou Cirkvi na pomoc ľuďom v núdzi je práve Charita, takže konkrétne projekty Cirkvi sa realizujú práve cez Charitu.
Ako Charita máme v našich stanovách jasne napísané, že pomáhame všetkým ľuďom v núdzi bez ohľadu na ich vieru či politické presvedčenie, takže ani pri našich projektoch sa nezameriavame na vieru ľudí, ktorým pomáhame. Vďaka networku Cirkvi vo svete sa vieme jednoduchšie dostať hneď na začiatku krízy priamo na miesta, kde sú ľudia v núdzi a pri našej pomoci hľadíme na potreby ľudí a nie na ich vierovyznanie – viď prípad projektu studní pre jezídov, ktorých náboženstvo je dokonca staršie ako kresťanstvo.
Okrem toho sa Cirkev prostredníctvom SKCH zapojila aj do pomoci osobám s medzinárodnou ochranou, ktorí našli svoj nový domov práve na Slovensku. Prostredníctvom projektu Rafael, ktorý bol realizovaný na základe kontraktu s Ministerstvom vnútra a trval tri roky, sa tím Charity venoval cudzincom, ktorí boli na Slovensku zaradení do integračného programu – vo väčšine prípadov išlo o moslimov, čo ale pre Charitu nebol žiadny problém.
Prečo podľa Vás, odhliadnuc od vplyvu politikov či médií, majú ľudia tendenciu rozlišovať ľudí, ktorým chcú pomôcť podľa toho, či sú kresťania, jezídi alebo moslimovia? Nie je to proti samotnej kresťanskej morálke? K tej sa dnes ešte predsa v rámci náboženského vyznania hlási niečo viac ako 60 percent obyvateľov Slovenska.
HG: Myslím si, že odlišovanie, ktoré spomínate, vzišlo z toho, že ako ľudia máme tendenciu byť rezervovaní alebo dokonca mať strach z niečoho, čo nepoznáme. Takže rozlišovanie medzi kresťanmi, ktorých si ľudia vedia reálne predstaviť a moslimami, s ktorými nemajú žiadnu alebo kvôli médiám skôr negatívnu skúsenosť, je prirodzené. To však ale neznamená, že s touto našou reakciou nemáme nič robiť. A tu sa dostávame k dvom úlohám, pred ktorými stoja náboženskí lídri, ktoré som spomínal pri Vašej prvej otázke.
Samozrejme, že podľa kresťanskej morálky mám pomôcť každému človeku, ktorý je v núdzi a to v takej miere, aká je pre mňa možná – viď napríklad známe podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.
Aké máte s islamom a moslimami skúsenosti Vy osobne? Spolupracuje Charita aj s moslimskou komunitou na Slovensku? Vzájomná spolupráca náboženských skupín je podľa mňa kľúčom k búraniu stereotypov o začarovanom trojuholníku utečenec = moslim = terorista nielen medzi veriacimi, ale i ateistami.
HG: Islam ako taký ma zaujíma, ale nemám o ňom naštudované toľko, aby som sa k nemu mohol odborne vyjadrovať, takže ponúknem, len svoje osobné pozorovanie a vlastnú skúsenosť.
Počas mojich návštev v autonómnom regióne Kurdistan v Iraku som sa pohyboval na miestach, ktoré strážili príslušníci kurdských milícií – tzv. Pešmerga – ktorí sú moslimovia a oni jediní boli ozbrojení, takže keby chceli, tak už je video z mojej popravy na internete. Ale nie je, takže nie všetci moslimovia sú teroristi – to je hlúposť. Na druhej strane som videl masové hroby jezídov, ktorých zavraždil ISIS, ktorý sa tiež hlási k islamu.
Komplikácia v prípade islamu je tá – a toto hovorím čisto informatívne bez úmyslu niekoho uraziť - že na rozdiel od katolicizmu nemá ústrednú autoritu, akou je pre katolíkov pápež, a preto je výklad posvätných textov islamu oveľa flexibilnejší a teda aj zraniteľnejší na radikálne alebo nenávistné interpretácie.
Určite si ale myslím, že medzináboženský dialóg je potrebný a taktiež je dôležité, dávať priestor ľuďom – z akéhokoľvek náboženstva – ktorí sú ochotní rešpektovať pestrosť a niekedy aj odlišnosť iných vierovyznaní.
Ako Charita sme v rámci kampane Share the Journey, ktorú inicioval pápež František, zorganizovali diskusiu, na ktorej sa zúčastnili členovia mimovládneho sektora, moslimskej komunity na Slovensku a aj katolíckej Cirkvi. Témou diskusie bola naša spoločná pomoc ľuďom na úteku a určite chceme v podobných diskusiách pokračovať aj v budúcnosti.
Pápeža Františka považujú mnohí za druhého Jána Pavla II., mnohí za blázna a hanobiteľa kresťanskej tradície, mnohí za to najlepšie, čo momentálne cirkev potrebuje - modernizáciu a priestor pre všetkých bez rozdielu. Ako sa slovenská katolícka cirkev stavia k jeho slovám "všetci sme migranti", k jeho podpore homosexuálov a spolupráci s moslimskými rodinami na úteku? Ako vážne dnes berú veriaci pápežove slová?
HG: Nie som zástupca Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, takže sa k Vašim otázkam môžem vyjadriť len ako laik, ktorý je členom Cirkvi. Citát pápeža Františka, ktorý spomínate „všetci sme migranti“ je súčasťou modlitby za migrantov, ktorú predniesol počas svojej návštevy na ostrove Lesbos. Celá veta, kde zazneli tieto slová je nasledovná:
/.../ Aiutaci a condividere con loro le benedizioni che abbiamo ricevuto dalle tue mani e riconoscere che insieme, come un’unica famiglia umana, siamo tutti migranti, viaggiatori di speranza verso di Te, che sei la nostra vera casa, là dove ogni lacrima sarà tersa, dove saremo nella pace, al sicuro nel tuo abbraccio."
Čo v slovenčine znamená:
/.../ „Pomôž nám zdieľať s nimi (migrantmi, pozn. prekl.) požehnania, ktoré sme prijali z tvojich rúk a rozpoznávať, že spolu, ako jedna ľudská rodina, sme všetci migrantmi, cestovatelia nádeje smerom k Tebe, ktorý si našim skutočným domovom, tam, kde každá slza bude osušená, kde budeme v mieri, v bezpečí tvojho objatia.“
Ako katolíci veríme, že život tu na zemi, je len časťou života človeka a že našim skutočným domovom je spoločenstvo s Bohom v nebi, takže pápež František má z pohľadu našej viery úplnú pravdu v tom, že sme všetci migrantmi, čiže ľuďmi, ktorí sú na ceste. A rozhodnutie pápeža Františka pomôcť trom moslimským rodinám z ostrova Lesbos považujem za gesto, aby sme v prvom rade hľadeli na ľudí v núdzi ako na osoby s konkrétnym príbehom a potrebami a nie ako na príslušníkov konkrétneho náboženstva.
Čo sa týka postoja pápeža Františka k homosexuálom, spokojne môžem prehlásiť, že ja osobne, ako laik, neviem o niečom, v čom by porušoval učenie Cirkvi. Veď v samotnom Katechizme katolíckej cirkvi, čo je vlastne kniha s komplexne vysvetlenou vierou Cirkvi, sa jasne píše, že homosexuálov je potrebné prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim.
Toto je veľmi komplexná téma, ktorá podľa môjho názoru, rozdeľuje ľudí hlavne preto, že túto citlivú tému akoby uniesli dva tábory aktivistov, ktoré rozlične chápu jednotlivé pojmy – ako napríklad diskriminácia – a vedú medzi sebou zákopovú vojnu bez vôle skutočne diskutovať a porozumieť optike druhej strany.
Pokiaľ viem, tak učenie Cirkvi rozlišuje medzi človekom, ktorý je stvorený na boží obraz a tým čo tento konkrétny človek robí – totiž moje skutky nemusia byť vždy správne. Takže Cirkev nemá nič proti homosexuálne orientovaným ľuďom a má za úlohu ich podporovať, na druhej strane však na základe učenia Ježiša Krista považuje niektoré ich skutky za nesprávne a teda tieto skutky nemôže podporovať. Toto nie je o animozite voči homosexuálom, toto je jednoducho len integrita Cirkvi v otázkach kresťanskej antropológie, ktorá vychádza z Ježišovho učenia.
Ako som ale spomínal, toto je veľmi citlivá a komplexná téma, ktorá sa nedá vyriešiť takouto krátkou odpoveďou – určite treba o nej diskutovať a hľadať spôsoby ako pomôcť každému, kto akúkoľvek formu pomoci potrebuje.
Ako Slovenská katolícka charita vezme do rúk dvojročný projekt Share the journey, ktorý vzišiel práve od pápeža, aby sme všetci urobili niečo pre úspešnú integráciu utečencov?
HG: Slovenská katolícka charita má v úmysle pokračovať v kampani Share the Journey, ktorú odštartoval pápež František. Máme v úmysle iniciovať ďalšie diskusie ako aj ďalšie podujatia, na ktorých budú môcť obyvatelia Slovenska stretnúť utečencov ale i cudzincov, ktorí prišli na Slovensko dobrovoľne. Aby sme tak vytvárali podmienky, vďaka ktorým sa budeme môcť stretávať, spoznávať a uvedomovať si, že sme jedna veľká rodina. Aby som bol realista, samozrejme, že medzi ľuďmi sú aj takí, ktorí túto jednotu chcú z rozličných motivácií ničiť – takí tu boli vždy – našou úlohou je ale nedovoliť im to a na nenávisť odpovedať láskou.
Nachádzate vo svojich radoch jednotlivcov či organizácie, ktoré sa nestotožňujú s tým, ako ste sa v rámci Charity ujali témy utečencov a pomoci aj ich nekatolíckej časti?
HG: pracujem pre Slovenskú katolícku charitu 2 roky a za toto obdobie som nezaregistroval žiaden nesúhlas alebo odmietanie našich aktivít zo strany iných veriacich. Samozrejme, že sem-tam sa ozve človek, ktorý ma iný názor, ale to je úplne prirodzené a cez rozhovor sa mu snažíme vysvetliť naše stanoviská a motivácie, ktoré vychádzajú z učenia Cirkvi. Ja osobne neočakávam, že všetci budeme mať identický názor, je dobré, keď niekto iný konfrontuje môj názor – tým mi aspoň dáva priestor zamyslieť sa nad ním a v prípade, že v ňom nájdem nezrovnalosti, tak ho zmením. A to platí aj o diskusiách v rámci Cirkvi, ktoré som zažil.
Nedá mi nespýtať sa aj na Vašu prácu pre Charitu. Pracujete ako manažér rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci SKCH a určite viete posúdiť, do akej miery je najmä rozvojová, o humanitárnej pomoci nepochybujem, nutná a prospešná v krajinách tretieho sveta?
HG: Úplne správne by sa malo používať slovné spojenie „rozvojová spolupráca“, ktoré podľa mňa vhodne a presne poukazuje na svoj cieľ. Zámerom rozvojovej spolupráce je totiž znižovanie miery chudoby a na to okrem prostriedkov, ktoré do konkrétneho projektu vkladajú rozvojové organizácie, potrebujeme aj spoluprácu medzi organizáciou a ľuďmi, ktorých sa projekt týka. Ak sa človek, ktorého učím chytať ryby, nechce tejto zručnosti naučiť, jednoducho sa jej nenaučí a moja snaha pomôcť mu bude bez výsledku, preto je potrebná vzájomná spolupráca.
Takže rozvojová spolupráca je nutná, ak chceme pomáhať ľuďom znižovať chudobu, ktorá je súčasťou ich života a prospešnou sa stáva vtedy, keď reflektuje reálne potreby ľudí v núdzi a cez konkrétne aktivity im pomáha k väčšej samostatnosti a nie závislosti od našej pomoci.
Pýtam sa preto, že najmä o náboženských organizáciách tohoto typu kritici rozvojovej spolupráce ale i tí, ktorí s ňou majú nejakú konkrétnu skúsenosť (napríklad bývalí misionári), hovoria, že súčasťou takejto pomoci je aj prenášanie svojej vlastnej viery na prijímateľov pomoci z tretích krajín, čim sa vzďaľujú svojej pôvodnej tradičnej kultúre. Ako je to podľa vás dnes? Ako na to ide Charita?
HG: Mrzí ma, ak má niekto takúto skúsenosť a pokiaľ nemám k dispozícii nejaký konkrétny prípad, tak môžem hovoriť len na margo aktivít SKCH, ktorej aktivity sú zamerané na pomoc ľuďom v núdzi a nie k ich konvertovaniu na kresťanstvo. V rámci našich projektov, ktoré siahajú od subsaharskej Afriky až po Blízky východ či Indiu, rešpektujeme kultúrne aj náboženské špecifiká ľudí, ktorým pomáhame. Podľa motta Charity - blízko pri človeku – je našim cieľom pomáhať každému, ktorý to potrebuje a toho sa chceme držať.
Rozhovor pre Ligu za ľudské práva pripravila a spracovala Diana Burgerová. Rozhovor bol zrealizovaný v rámci projektu Debating New Phenomena of Refugee Migration in the Central Europe", ktorý je podporený z prostriedkov Európskej únie v rámci programu Európa pre občanov. Názory vyjadrené v článku nie sú názormi Európskej únie.
