Hon Chong, učiteľ a umelec: Roky strávené na Slovensku sú skúsenosťou na celý život

Autor: Liga za ľudské práva | 22.11.2018 o 10:49 | (upravené 3.12.2018 o 11:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  686x

Narodil sa v Malajzii, študoval a pracoval v Spojených štátoch a do „exotickej“ strednej Európy sa presťahoval, lebo túžil urobiť veľkú zmenu vo svojom živote. 

S predošlými skúsenosťami v oblasti múzických umení a divadla začal svoju kariéru na Slovensku ako učiteľ angličtiny. Postupne si založil vlastné podnikanie, v rámci ktorého sa okrem výučby angličtiny venuje aj kreatívnym rečovým kurzom, ponúka dramatické a improvizačné hodiny a organizuje umelecké a kultúrne podujatia pre verejnosť. Rozprávali sme sa s Hon Chongom, ktorý nám prezradil, čo ho priviedlo do Bratislavy, aké boli jeho začiatky, s čím najviac bojoval, ako sa mu podarilo integrovať sa a ako sa mu na Slovensku žije.

Povedz nám niečo o sebe, odkiaľ pochádzaš a čo ťa priviedlo na Slovensko?

Narodil som sa v Malajzii a študovať som odišiel do Spojených štátov. Venoval som sa štúdiu divadla a filmu, a krátko pracoval v oblasti TV produkcie. Bolo to moje „formovacie obdobie.“ V polovici mojich dvadsiatich rokov som prechádzal životnou krízou, cítil som, že potrebujem zmenu. Rozhodol som sa cestovať. Chcel som urobiť niečo bláznivé, kým som bol mladý a bez záväzkov. Tak som priletel do strednej Európy – najprv do Českej republiky. Odtiaľ som sa dostal do Bratislavy a už je tomu 12 rokov, čo tu žijem.

Prečo si si vybral Európu? A prečo ťa najviac zaujalo práve Slovensko?

Európa bola v mojich očiach vždy exotická. Čo sa týka Slovenska, neplánoval som sem prísť. Nejako to sám osud tak zariadil. Život je veľmi nevyspytateľný. Ľudia si často naivne myslia, že vtedy a vtedy budú robiť to a to, a nakoniec to dopadne úplne inak a ocitáte sa na mieste a v situáciách, ktoré by ste nikdy neočakávali J Ja som si napríklad nikdy nemyslel, že raz budem učiť. Nikdy som nechcel byť učiteľom. A predsa, moja prvá práca v Európe bola práve vyučovanie angličtiny. Pozeral som sa ale na to tak, že to vyskúšam. Dám tomu rok-dva a uvidím, čo to spraví. Učiť som začal ešte v Brne pred tým, ako som prišiel do Bratislavy. A na moje vlastné prekvapenie, veľmi som si to obľúbil. Až tak, že učím doteraz a je to jedna z činností, ktorým sa v mojom podnikaní venujem.

Keď som prvý raz prišiel na Slovensko, malo to byť len na pár mesiacov. Bolo to kvôli letnej brigáde v Nitre, vtedy som ešte žil v Brne. Bratislavu som občas navštívil, no nemal som v úmysle tam zostať. Dostal som tam však pracovnú ponuku. Jedna jazyková škola ma oslovila a ponúkla sa, že mi pomôže s vybavovaním víz. Fungovalo to tak, že ma za túto pomoc nechali podpísať zmluvu, kde som sa musel zaviazať k tomu, že u nich budem určitú dobu učiť. Nemohol som odísť. Myslím, že vtedajšia situácia bola v tomto smere nie úplne pozitívne naklonená voči cudzincom - zamestnancom, ktorí sem prichádzali. Vtedy som to ale veľmi neriešil. Bral som to ako dobrodružstvo a povedal si, že nemám čo stratiť, skúsim a uvidím.

Najprv si sa teda zamestnal. Prečo si sa neskôr rozhodol založiť si živnosť, čo ťa k tomu viedlo?

Živnosť som si založil, keď som odišiel z tejto jazykovej školy. Bolo to pre mňa výhodnejšie, lebo som tým získal kontrolu nad svojim časom i príjmom. Chcel som sa stať nezávislým a zobrať zodpovednosť za seba na vlastné ramená.

Čomu presne sa teda momentálne venuješ?

Mám vzdelávacie centrum, v rámci ktorého napríklad ponúkame kurzy angličtiny pre rôzne firmy. Je tam toho ale viac. Ide o centrum kreatívnych kurzov pre rôzne vekové kategórie. Pred pár rokmi som si založil aj občianske združenie - ISAC (International Society for Arts and Culture) – medzi ktorého aktivity patria napríklad podujatia „Story Nights“ a Funnylicious – anglické improvizačné divadlo.

Bolo pre teba jednoduché zvyknúť si pracovať na Slovensku? Zmenila sa nejako situácia od čias, kedy si začínal?

Ja som sem prišiel počas „boomu“ – zlatej éry jazykových škôl. Tým sa veľmi darilo, lebo všetci sa chceli učiť po anglicky. Jazykové školy začali vznikať ako huby po daždi a dopyt po ich službách bol obrovský od jednotlivcov aj od firiem. Dnes je tomu inak. Vtedy sa to všetko krútilo najmä okolo peňazí – veľa škôl chcelo túto situáciu rýchlo využiť a dôraz na kvalitu bol druhoradý. Ľudia, ktorí si jazykovky zakladali, nemali pedagogické vzdelanie, neboli učiteľmi, len videli na trhu možnosť zarobiť si. Väčšina týchto rýchlopečených škôl sa však postupne zatvorila. V dnešnej dobe existuje silná konkurencia. Ľudia požadujú kvalitu a hodiny nesmú byť nudné, je potrebné inovovať. Som úprimne rád, že je tomu tak. 

Ako si zvládol založenie živnosti, potreboval si pomoc alebo si s tým nemal problém?

Najťažšie pre mňa bolo zistenie všetkých potrebných krokov, nájdenie správnych informácií. A potom samozrejme papierovačky. Mám však pocit, že rovnaké problémy majú aj Slováci. Keďže ja nepochádzam z krajiny Európskej únie, moja situácia na úradoch bola v tom čase naozaj neľahká a niekedy som si myslel, že je to až nemožné. Pamätám si, že som potreboval dať dokopy strašne veľa všelijakých potvrdení, obehať štátne inštitúcie, registre trestov, poistenia... proste veľa byrokracie.

Pomáhal ti s tým niekto?

Veľmi mi pomohli priatelia – Slováci, dokonca aj moji slovenskí študenti. Bez miestneho človeka, ktorý vie, čo robiť a kam ísť, by to bolo naozaj ťažké. Potrebujete mať niekoho, kto je vytrvalý, nevzdá sa, pozná, ako veci fungujú, ako sa vyhnúť zbytočnej administrácii. Niekoho, kto má „správne“ kontakty a je trpezlivý. Trvalo mi doslova mesiace, kým sa mi podarilo zozbierať všetky potrebné dokumenty. Keď som zakladal občianske združenie, ISAC, najal som si právnika. Nemal som chuť ani čas zaoberať sa byrokraciou. Je tiež rozdiel medzi tým, keď si zakladáte živnosť a občianske združenie. To vyžaduje napísanie vlastných stanov s cieľami organizácie (v slovenčine). Každý rok sa potom treba u notára registrovať ako prijímateľ 2 % daní – ďalšie vybavovačky. Našťastie mám momentálne v tíme slovenských dobrovoľníkov, ktorí mi s týmito vecami pomáhajú.

Ako sa ti podarilo nájsť prvých klientov?

Nájsť si prácu ako učiteľ angličtiny bolo v období, keď som začínal, celkom jednoduché. Sami ľudia ma oslovovali – v škole či dokonca na verejnosti, v kaviarniach – chceli sa proste naučiť hovoriť po anglicky! Veľa konkaktov som získal aj cez odporúčania. Keď chcete podnikať, či už ste Slovák alebo cudzinec, potrebujete mať kontakty, stretávať sa s ľuďmi. Nech už sa venujete akejkoľvek činnosti. Nemôžete sa hanbiť. Je potrebné sa vedieť socializovať a budovať si klientelu, bez toho to proste nejde.

Máš aj teraz, po 12 rokoch na Slovensku, nejaké problémy, s ktorými v podnikaní stále bojuješ?

Myslím, že tieto všeobecné problémy sú rovnaké tak pre podnikateľov Slovákov, ako pre podnikateľov cudzincov. Všetci si musíme prejsť nepríjemným procesom byrokracie a obehať si úrady. Cudzinci to majú ťažšie v tom, že aj jednoduché veci, ako napríklad zmena adresy na občianskom preukaze, si vyžadujú dlhé čakanie na cudzineckej polícii. Tieto procesy by mali byť v dobe, v ktorej žijeme, simplifikované. Musím sa priznať, že ak by moja slovenčina bola na lepšej úrovni, určite by mi to život zjednodušilo. Otvorili by sa mi dvere pre niektoré činnosti, ktoré momentálne viem vykonávať len v angličtine, najmä v oblasti múzických umení.

Odhliadnuc od jazykovej bariéry, ako vidíš celý proces zakladania podnikania u nás v porovnaní s krajinami, kde si žil doteraz? Je to tam z pohľadu administratívy ľahšie alebo ťažšie?

V Malajzii ani v Amerike som si nikdy živnosť ani inú formu podnikania nezakladal, s určitosťou ale viem, že každá krajina má byrokraciu, s ktorou človek musí počítať. Rozdiel, ktorý definitívne ale vidím, je v (ne)dostupnosti informácií na internete. V Amerike nájdete všetko potrebné pekne rozpísané a vysvetlené online a je ľahké si informácie vyhľadať. Je vám jasné, čo je z vašej strany potrebné splniť. Tu, na Slovensku, nielenže nič také neexistuje v angličtine. Samotní Slováci sú stratení a veľakrát ani len netušia, na aký úrad ísť alebo aké papiere vyplniť.

Keď som si pred pár rokmi musel aktualizovať svoju živnosť, lebo som menil adresu, poslali ma na colný úrad napriek tomu, že moja živnosť nemala nič dočinenia s importom alebo exportom produktov. Pritom tety úradníčky mi tvrdili, že je to nevyhnutné.

Jedným z najdôležitejších ľudí, ktorého určite potrebuje každý začínajúci živnostník či podnikateľ nájsť, je dobrý a spoľahlivý účtovník. V Spojených štátoch nie je zložité podať si napríklad daňové priznanie, ak ste malý podnikateľ. Existujú tam softvéry, ktoré si stačí stiahnuť a nainštalovať. Nie je to nič, čo by ma nejako bavilo robiť, ale aspoň som mal možnosť vybaviť si túto povinnosť sám, bez pomoci. Ak by som tu nemal svojho účtovníka, bolo by to priam nemožné.

Je pre teba ľahké sa integrovať medzi Slovákov? Cítiš sa tu stále ako cudzinec?

Keď som sem prišiel prvýkrát, nežilo nás – neslovákov – v Bratislave veľa. Za posledných 10 rokov sem ale prišlo veľmi veľa cudzincov. Spomínam si na časy, keď sa na mňa ľudia uprene dívali, lebo neboli zvyknutí vidieť niekoho inak vyzerajúceho. V dnešnej dobe na mňa pozerajú čudne len v prípade, že mi z nosa trčí papierová servítka alebo mám niečo na tvári J Mnoho ľudí sem prišlo zo zahraničia kvôli novým pracovným možnostiam, ktoré ponúkajú medzinárodné firmy. Tieto veľké korporácie však podľa môjho názoru nerobia dosť pre to, aby pomohli cudzincom sa v novej krajine integrovať. Vezmite si napríklad taký kultúrny šok. To je téma, s ktorou by firmy prinášajúce na Slovensko cudzincov, mali aktívne pracovať. Kultúrny šok je realitou, ktorou si prechádza každý človek, ktorý prichádza žiť do novej krajiny. Nepoznám však žiadnu medzinárodnú korporáciu, ktorá by sa tomuto „problému“ či iným medzikultúrnym otázkam venovala. Pre mnohých cudzincov, ktorí sa sem sťahujú, je to vôbec prvýkrát, čo sa ocitajú inde ako doma. Vychádzajú čerstvo zo škôl a zrazu zostávajú sami, navyše v neznáme. Takže ja sa vôbec nečudujem, že po počiatočnej fáze, kedy sa vám vždy zdá byť všetko skvelé, lebo je to niečo nové, prichádza fáza frustrácie a človek sa cíti sám a stratený.

Musím však povedať, že so Slovákmi sa dajú vytvoriť silné a ozajstné priateľstvá. Najprv si ale musíte získať ich dôveru.

Ako myslíš, že cudzinci riešia túto situáciu – kultúrny šok, ťažké začiatky?

Držia spolu. Ak si Talian, budeš vyhľadávať taliansku komunitu. Ak si Grék, pravdepodobne tvoji najbližší priatelia budú iní Gréci, ktorí tu už nejakú dobu žijú a vedia ti pomôcť. Je to podobné, ako keď Slovák žije v zahraničí a snaží sa nájsť ľudí, s ktorými sa potom stýka. Tak nejako to príroda zariadila, je to pre nás prirodzené.

Je podľa teba Bratislava bezpečné mesto?

Nikdy som sa tu necítil v nebezpečí. Ale na druhej strane, ja nie som typ, ktorý by chodil často von, najmä po nociach – žúrovať. Nevyhľadávam nočné kluby ani bary, či už tu alebo kdekoľvek inde na svete. Nie je mi príjemná predstava, že som niekde, kde väčšina ľudí okolo mňa je pod vplyvom alkoholu alebo drog. Je to zaručený recept na katastrofu :)

Ako by si zhodnotil životný štandard na Slovensku? Vieš to nejako porovnať s Malajziou alebo USA?

Je veľmi ťažké porovnávať tieto tri krajiny, lebo sú v mnohých smeroch odlišné – niečo ako porovnávanie jabĺk s hruškami. Vo veľkej miere to zálaží na tom, čo od života chcete. Amerika je v niektorých ohľadoch skvelá a v iných naopak, nemusí byť ideálna. Ak máte dobrú prácu, ktorá pokrýva vašu zdravotnú a najmä dentálnu starostlivosť, nemusíte sa veľmi stresovať. Ak ale takúto prácu nemáte a mali by ste si platiť za zdravotnícke služby z vlastného vrecka, stálo by vás to majland. Vtedy by každé ochorenie mohlo pre vás predstavovať nočnú moru. Vyššie vzdelanie je tiež náklad, ktorý v iných krajinách nemusíte nutne mať. Mladí ľudia by bez vysokých pôžičiek v Amerike nemohli študovať. Takže to naozaj závisí od toho, čo práve hľadáte. Je to veľmi subjektívne.

Niekedy sa ma ľudia, ktorých stretávam v zahraničí, pýtajú, prečo som si vybral Slovensko. Ja sa na to ale pozerám takto. Bolo by Nemecko, Dánsko alebo ktorákoľvek iná krajina pre mňa lepšia? Vyhovovali by mi viac v mojej práci? Jedna krajina môže byť pre niekoho perfektná a pre iného hrozná. Výber krajiny je niečo ako výber partnera. Musíte sa sami seba spýtať: je tento vzťah pozitívny a zdravý? Prináša mi radosť a naplnenie v oblastiach, ktoré sú pre mňa dôležité? Vidím v ňom nejakú budúcnosť?

Vidíš nejaké pozitíva na tom, že si tu cudzincom? Cítiš sa byť v nejakom smere zvýhodňovaný, napríklad aj v tvojom podnikaní?

Keď hovoríme o výučbe angličtiny, tak áno. Musím to ale vysvetliť. Mnohí Slováci, ktorí chodili na hodiny angličtiny k slovenským lektorom, mali často zlé skúsenosti. Myslím, že celý edukačný systém je tu nastavený tak, aby lokálni učitelia zlyhavali od úplného začiatku – majú zastaralé materiály, metodológiu, ktorá je viac teoretická ako praktická, nedisponujú dostatočným tréningom na školách počas štúdia. Nehovoriac o tom, že mnohí z nich neboli nikdy vyškolení za učiteľov angličtiny. Len ich niekto požiadal, aby ju vyučovali, kvôli nedostatku učiteľov. Navyše, veľa z nich bolo mizerne platených. Tí dobrí učitelia, ktorí majú skvelé jazykové zručnosti, sa poväčšine rozhodnú odísť do privátneho sektora, kde si môžu lepšie zarobiť. Celá táto situácia vytvára veľké predsudky, že slovenskí učitelia nie sú dosť dobrí a ľudia radšej navštevujú tých zahraničných. Nie je však vôbec pravda, že všetci zahraniční sú automaticky dobrí učitelia angličtiny.

Na niektorých školách môžete vidieť, že Slováci vyučujú anglickú gramatiku a písanie a potom príde „natívec,“ ktorý zastrešuje časť konverzácie. S týmto procesom ja nesúhlasím. Keď ste raz dobrý učiteľ, viete, ako vysvetliť gramatiku a tiež viete, ako treba viesť konverzáciu. Môžete teda viesť celú hodinu, či už ste Slovák alebo cudzinec. Tento spôsob vyučovania je podľa mňa zastaralý a stavia miestnych učiteľov do znevýhodnenej pozície. Všetky hodiny by mali byť vyvážené. Považujem za smutné, že systém v podstate zlyháva samotných Slovákov a ich budúcnosť - deti, ktoré sa učia týmto spôsobom.

Vrátim sa ale k vašej otázke o pozitívach, resp. výhodách v tom, že som tu cudzincom. Mám šťastie, že som nadobudol zručnosti v oblasti divadla a filmových štúdií, ktoré ma odlišujú od mojich kolegov. Tieto vedomosti aplikujem pri práci s klientmi, z ktorých mnohí potrebujú vycibriť práve komunikačné zručnosti kvôli svojej práci. Ak chcete byť dobrým učiteľom, potrebujete mať okrem komunikačných schopností aj správny prístup, vedieť, ako študentov osloviť a zaujať.

Ak by si mal niečo poradiť kamarátom – cudzincom, ktorí si chcú rozbehnúť na Slovensku podnikanie, čo by si im povedal?

Ak sa chcete stať podnikateľom v cudzej krajine, vo všeobecnosti asi budete typ človeka, ktorý sa neuspokojí so statusom „quo.“ Nevadí vám ísť do rizika, ľahko sa prisôsobujete novým situáciám a ste tak trochu dobrodruh. Disponujete zručnosťami, ktoré vás v určitom zmysle odlišujú od iných. Ak vynaložíte úsilie na to, aby ste sa naučili miestny jazyk, uľahčíte si tým život vo vašej novej krajine. Nebuďte plachtí, networkujte, rozprávajte sa s ľuďmi, buďte láskaví a priateľskí a tvrdo pracujte na veciach, pre ktoré ste zapálení.

Stretol si sa za tie roky s niečím zaujímavým, s čím by si sa možno chcel s čitateľmi podeliť?

Všimol som si, že Slováci nie úplne chápu významom slov utečenec, imigrant a migrant, respektíve si ich nevykladajú správne. Mnoho ľudí, dokonca aj miestnych novinárov, si spája slovo migrant s utečencami. Väčšina cudzincov, dokonca aj tých, ktorí tu žijú dlhodobo, by slovo migrant nepoužila, preferovaný výraz je „expat.“

Na jednej hodine som s mojimi študentami rozoberal tému migrácie a medzi rečou som im spomenul, že ja som tiež migrant, veď predsa som sem prišiel z inej krajiny. Ich odpoveď bola, „ale ty nie si taký migrant ako tí ostatní.“ To ma zarazilo a začal som viac uvažovať nad tým, ako tieto veci Slováci vnímajú, a že je tu stále priestor na vysvetľovanie.

Ďalšia vec, ktorá ma fascinuje, je význam slova "cudzinec" – v slovenčine sa toto slovo používa pre niekoho, kto pochádza z inej krajiny (foreigner), ale tiež pre niekoho, koho nepoznáme (stranger).

Ako vnímaš život na Slovensku ako človek, ktorý sem prišiel pred 12 rokmi? Uvažoval si už nad tým, že by si chcel vyskúšať život v ďalšej krajine?

Roky strávené na Slovensku sú pre mňa skúsenosťou, ktorá mi zmenila život v mnohých smeroch. Strašne veľa som sa tu naučil. Keď rozmýšľam nad svojou budúcnosťou, nepozerám sa na veci podľa geografickej polohy. Dostal som sa do veku, kedy je pre mňa dôležitá práca a ciele, ktoré chcem ešte dosiahnuť. V angličtine máme príslovie, ktoré hovorí, že ak chcete, aby k vám priplávali lode, musíme si najprv vybudovať prístav. Tak nejako by som asi opísal moje aktuálne rozpoloženie. Budujem si tu prístav. Samozrejme nie doslovný :) Momentálne som na Slovensku spokojný.

Príďte si vypočuť Hona a ďalších cudzincov, ktorí budu rozprávať o svojich skúsenostiach naživo na špeciálnom vianočnom posedení venovanom ľuďom zo zahraničia, ktorí sa na Slovensku snažia podnikať: Život na Slovensku očami cudzincov, ktorí tu začali podnikať: diskusia a networking 12.12.2018

Tento projekt je financovaný z Európskeho sociálneho fondu, podporovaný Višegradským Fondom a pripravený v spolupráci s WelcomeToBratislava.

Anglickú verziu rozhovoru nájdete na tomto odkaze

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?