Príbeh anglickej umelkyne Abbie Puskailer: Slovensko je mojím domovom a milujem to tu

Autor: Liga za ľudské práva | 27.11.2018 o 9:40 | (upravené 3.12.2018 o 11:12) Karma článku: 3,74 | Prečítané:  1471x

Abbie Puskailer je profesionálna tanečníčka, ktorá pochádza z Anglicka, a ktorá na Slovensku podniká ako umelkyňa, ilustrátorka a učiteľka. 

Začínala s malými zákazkami obrazov pre priateľov a pár deťmi, ktoré učila kresliť a maľovať. Odvtedy prešiel nejaký ten rok a momentálne sa teší z krásneho štúdia, kam pravidelne chodia desiatky detí, ale aj rodičov, organizuje umelecké tábory, workshopy a je inšpiráciou pre mnohých ľudí. Porozprávala nám o svojich podnikateľských začiatkoch a výzvach, dozvedeli sme sa, ako vníma Slovensko, ktoré sa rokmi v jej očiach zmenilo, a tiež dáva tipy ostatným cudzincom, ktorí tu žijú a ktorí sa snažia premeniť svoje nápady na úspešný biznis.

Narodila si sa v Anglicku. Prečo si prišla žiť práve na Slovensko?

Som tu od roku 2010. Do Bratislavy som prišla kvôli manželovej práci, vtedy pracoval na jednom televíznom projekte. V tom čase som sa venovala naplno tancu a pôsobila v tanečnej show vo Viedni. V Bratislave som však tiež mala občas nejaký projekt, a tak sme sa rozhodli, že na istý čas by sme mohli skúsiť tu žiť. Malo to byť len na chvíľu, no už sme nikdy neodišli.

Ako a kde ste sa s manželom zoznámili?

Po tom, ako som dokončila štúdium v Londýne, ako čerstvá dvadsiatnička som sa presťahovala kvôli práci do Nemecka. Bola som súčasťou projektu Horúčka sobotňajšej noci – a tam sme sa s Thomasom stretli. Mali sme veľa spoločných vystúpení, cestovali sme vďaka tomu po svete. A tak nejako sa to celé stalo a doteraz nám to klape :)

Ako si sa cítila na Slovensku, keď si sa presťahovala? Bolo pre teba jednoduché integrovať sa? Považuješ vôbec Slovensko za svoj domov?

Na začiatku som sa cítila veľmi osamelo. Bolo celkom ťažké odísť niekam, kde nemáte žiadnu rodinu, priateľov a blízkych, a ešte k tomu nehovoríte jazykom danej krajiny. A slovenčina, priznajme si, nie je najjednoduchší jazyk na svete J Mala som problém integrovať sa do tohto pre mňa nového sveta, lebo ľudia sa ma neustále a dokonca s prekvapením pýtali, prečo som prišla, prečo sa mi tu páči, kedy sa plánujem vrátiť do Anglicka. Nechápali, prečo tu chcem zostať. Prečo chcem žiť na Slovensku. Niekedy som mávala pocit, že na mňa neveriacky pozerali a hovorili si, čo tu tá cudzinka robí, čo chce so všetkými tými výstavami dosiahnuť. Po nejakom čase ale prišiel bod, keď sa to zmenilo. Okolie ma začalo vnímať ako človeka, ktorý sa snažil vybudovať si tu normálny život a niečo tu dokázať. Videli, že som ako oni – že to, čo chcem, je mať príjemný život a robiť prácu, ktorá ma baví. Trvalo asi štyri alebo päť rokov, kým som nadobudla pocit, že sa tu cítim ako doma. Bolo to veľa driny, skúšaní mnohých vecí, zažila som si aj neúspechy, ale toto všetko ma posúvalo ďalej a určite to stálo za to.

Situácia sa ale odvtedy zmenila, Bratislava je teraz iná. Vtedy tu nežilo tak veľa cudzincov ako dnes. Pamätám si, že keď sme sa chceli ísť napríklad najesť niekde do reštaurácie, nemali sme veľmi na výber a poväčšine som si mohla dať len slovenské jedlá. To prispelo k tomu, že som sa cítila ešte viac izolovaná, viac ako cudzinec. Ešte tu neboli veľké medzinárodné franšízy, ktoré teraz vidíme bežne v nákupných centrách. Za tie roky sa mesto zmenilo, je tu veľa moderných kaviarní a reštaurácií, Bratislava sa stala kozmopolitnejšia a otvorenejšia pre cudzincov.

S kým sa najčastejšie stretávaš a priatelíš? Sú to väčšinou cudzinci, ktorí tu žijú, alebo aj Slováci?

Keďže môj manžel Thomas je Slovák a takmer všetci jeho priatelia a kolegovia sú Slováci, stretávam sa aj s lokálnymi. Mám to rada, lebo vtedy si viem precvičiť moju slovenčinu, čo sa vždy zíde. Čo sa mojich pracovných aktivít týka, je to síce mix, ale skôr sa pohybujem v medzinárodnej komunite. Odkedy sme sa stali rodičmi, začala som sa viac stretávať s mamičkami – cudzinkami, ktoré tu žijú. Funguje tu tzv. skupina Mamaslava a musím povedať, že táto komunita mi veľmi pomáha. Je to skvelý pomocník, najmä ak nemáte po ruke žiadnu babku alebo inú rodinu, ktorá by vám vedela s dieťaťom vypomôcť. Vždy sa teším, keď môžem trošku vypadnúť medzi ľudí, ktorí sa nachádzajú v rovnakej životnej situácii, skočíme si aj s deťmi na kávu, na ihrisko a podobne, a zdieľame navzájom svoje skúsenosti.

Vyštudovala si tanec a pôsobila si ako profesionálna tanečníčka, no momentálne si zarábaš niečím úplne iným...

Áno, v Londýne som tri roky študovala tanec a potom som tancovala klasické tance, pôsobila v rôznych muzikáloch, divadlách a vďaka tomu veľa cestovala najmä po Európe. Keď som žila v Nemecku, tancovala som v jednej tanečnej show v celkom známej nemeckej televízii. Popri tancovaní som ale vždy rada maľovala. Bol to môj koníček, niečo, kde som vedela vypnúť. Najprv som maľovala len pre vlastné potešenie alebo pre kamarátov, ktorí ma o to požiadali. Pre kolegov v divadle som občas vyrobila pohľadnice. Postupne ma ľudia začali oslovovať s tým, aby som pre nich maľovala viac, že mi za to radi zaplatia. Zrazu som po večeroch doma maľovala rôzne portréty detí či domácich miláčikov a začala za to dostávať peniaze. Stále som to však brala ako aktivitu popri mojej práci.

Kedy si sa rozhodla, že sa maľovaniu chceš venovať naplno, a že si založíš vlastné podnikanie?

Bola to v podstate nešťaštná náhoda – pri korčuľovaní som si zlomila koleno. V tom čase som už ale pociťovala potrebu nejakej zmeny. Vedela som, že ako tanečníčka sa nebudem môcť živiť do konca života a rozmýšľaľa som nad niečím trvanlivejším, čo by som mohla robiť dlhodobo. Videla som, že moja tanečná kariéra sa postupne, ale isto blíži ku koncu, a v podstate mi to nevadilo, lebo som si „odžila“ takmer všetko, čo som chcela – veľa som precestovala a vystupovala som na úžasných miestach, o ktorých som od mala snívala. Takže vďaka tejto nehode som sa začala viac sústrediť na moju umeleckú dušu, stretávať sa s viacerými ľuďmi a prijímať viac zákaziek.

Nevenuješ sa ale iba maľovaniu - aj ho učíš, vedieš umelecké workshopy a tábory. Povedz nám viac o tvojich začiatkoch a postupnom rozvoji aktivít.

Ľudia, ktorí poznali moju prácu, za mnou zrazu prichádzali a chceli, aby som svoj talent odovzdávala ich deťom. Chceli, aby som ich naučila kresliť a maľovať. Pôvodne som to vôbec neplánovala, ale povedala som si, prečo nie. S učením som začínala u nás doma, keďže sme nedisponovali žiadnym priestorom, ktorý by som mohla využiť. Takže deti ku mne chodili spočiatku na privátne hodiny. Netrvalo však dlho a zrazu sa záujem o tieto kurzy tak navýšil, že som si musela prenajať malú miestnosť v jednej budove, najprv to bolo len na hodinu za týždeň. Nebolo to však perfektné riešenie a tak sme hľadali ďalej. Potrebovali sme niečo väčšie. Mali sme veľké šťastie, lebo môj manžel chodil pracovne do ešte vtedajšej starej Cvernovky a vďaka jeho známemu sa nám podarilo získať dve väčšie miestnosti. Práve tam som zorganizovala prvý umelecký tábor a začala budovať svoju klientelu. Spoznala som veľa detí, z ktorých mnohé doteraz ku mne chodia, zlepšujú sa a stávajú sa z nich malí umelci. Je úžasné vidieť ich pokroky! Keď sa stará Cvernovka zatvorila, potrebovali sme niečo nové, a najlepším možným riešením bolo štúdio, kde sme aktuálne. Je to len jedna miestnosť, čiže veľkosťou sme šli do menšieho, a opäť hľadáme väčší priestor.

Veľa detí, ktoré absolvujú tábor, sa zapisuje na privátne hodiny alebo týždenné kurzy. Neučím však iba deti, aj rodičom sa táto myšlienka zapáčila. A tak som začala organizovať kurzy pre dospelých – ide o stretnutia, kde sa kombinuje maľovanie s degustáciou vína. Sú to veľmi obľúbené aktivity. Viete, každý človek má v sebe skrytého umelca v nejakej podobe. A umenie je veľmi subjektívne, nemôžete povedať, že toto je dobré a toto je zlé. Ľudia sem chodia radi, lebo sa ocitajú na mieste, kde ich nikto nesúdi, kde môžu zapnúť svoju kreativitu, byť umelcami a nachádzať inšpiráciu.

Vráťme sa k tvojim podnikateľským začiatkom. Ako si zvládla všetky papierovačky a administratívu, ktorá sa s tým spája?

V tomto prípade som bola veľmi vďačná, že môj manžel je Slovák. Pre mňa ako cudzinku to bola určite veľmi veľká výhoda. Najväčšie problémy sa týkali, a stále týkajú, práve všetkej byrokracie, ktorá je bohužiaľ nevyhnutná. Myslím si, že veľa týchto vecí je rovnako náročných aj pre Slovákov, pretože vo všeobecnosti tu neexistuje žiadne jednotné miesto, ktoré by poskytovalo podnikateľom súhrnné informácie. O tom, čo urobiť pri ktorej forme podnikania, ktoré inštitúcie navštíviť pri tej alebo onej situácii. Mám pocit, že Slováci majú rovnaké ťažkosti s úradmi a rovnako bojujú s týmto nedostatkom informácií. Samozrejme, keď niekto nehovorí úradným jazykom, situácia sa ešte viac komplikuje.

Teoreticky to znie jednoducho. Na každú otázku sa dá nájsť odpoveď – keď viete, kam ísť a koho sa spýtať. Problém je v tom, že to veľakrát trvá zbytočne dlho a človek premárni čas kvôli maličkostiam. Teta za okienkom vám neporadí správne alebo podá len polovičnú informáciu, alebo vás úrady posielajú trikrát cez celé mesto kvôli jednému podpisu či pečiatke. Bolo by oveľa jednoduchšie a efektívnejšie, ak by existovalo miesto, kde by boli všetky tieto informácie pokope.

Jedna moja známa sa pred pár rokmi snažila založiť si tu podnikanie, no nehovorila po slovensky a mala to naozaj veľmi ťažké. Aj keď sme sa jej snažili pomáhať, ako sme len vedeli, nakoniec to zabalila kvôli nekonečnej byrokracii a jazykovej bariére. Myslím, že tieto fakty odrádzajú mnohých cudzincov.

Ako by si porovnala zakladanie podnikania na Slovensku versus v Anglicku, odkiaľ pochádzaš? Je to tam jednoduchšie alebo ani nie?

Aj v Anglicku sa určite stretnete s papierovačkami a administratívnym zaťažením. Navyše tam platíte oveľa viac daní za všetko. Nevidím tam veľký rozdiel, všade si to “odmakáte”, možno len trošku inak :)

Čo boli najúčinnejšie spôsoby, vďaka ktorým si vedela odpromovať svoje aktivity medzi ľuďmi a nájsť si prvých zákazníkov?

Veľmi mi pomohlo, že som sa spojila s britskou ambasádou. Práve tu som zorganizovala svoju prvú výstavu obrazov a zoznámila sa s ľuďmi, ktorí ma ďalej odporučili alebo sa stali mojimi zákazníkmi. Takto som zozbierala tiež kontakty na ďalších expatov, z ktorých niektorí mali deti, ktoré som potom učila. Podarilo sa mi zorganizovať workshopy na medzinárodných školách, kde sa o mne dozvedeli deti, ktoré ku mne začali chodiť na hodiny. Moja klientela však nie sú len cudzinci. Mnohí Slováci, ktorí oceňujú to, že som Angličanka, ku mne posielajú svoje ratolesti, aby si okrem maľovania precvičili a zdokonaľovali angličtinu. Síce hovorím aj po slovensky, hodiny, ktoré vediem, sú v angličtine, lebo sa na nich stretávajú deti rôznych národností, a tak potrebujeme jednotný jazyk, ktorým by všetci rozumeli.

V rovnakom čase sme začali oslovovať aj kaviarne a galérie, pretože sme chceli, aby sa o mne dozvedeli aj lokálni. Tu zohrával veľkú rolu práve môj manžel a jeho slovenčina. Trvalo nám asi tri roky neustálej práce a stretávania sa s rôznymi ľuďmi, kým sa mi podarilo dostať moje meno do nejakého povedomia. Kým som si našla svoje miesto na trhu. A potom začali prichádzať nové a nové zákazky, a odvtedy som sa nezastavila.

Aké sú najväčšie výzvy, ktorým momentálne čelíš?

Fakt, že mám malého synčeka, prispel k tomu, že môj zabehaný pracovný cyklus sa musel zmeniť, prispôsobiť iným potrebám. Asi ako každá žena, tiež som si myslela, že po niekoľkých mesiacoch sa všetko vráti do starých koľají, a že si dám len krátku “pauzu” a obmedzím niektoré aktivity. Samozrejme, nebolo to tak. Zistila som, že to bude oveľa ťažšie a úprimne neviem, čo by som robila bez podpory môjho partnera. Skĺbenie práce a rodiny je pre mňa určite stále výzva. Momentálne chvalabohu nemám veľkú núdzu o dopyt, takže ak neberiem do úvahy administratívnu prácu, ktorú som už spomínala, výzvou je tiež nájsť väčší priestor pre moje štúdio. Chcela by som, aby to bolo niečo pekné, nie veľmi ďaleko od centra, s možnosťou parkovania.

Mala si niekedy vo svojej práci pocit, že tým, že si cudzinka, si nejako na Slovensku zvýhodňovaná?

Napriek jazykovej bariére a faktu, že niektorí ľudia sa na vás vždy budú pozerať ako na cudzinku, mnohí Slováci moju prácu oceňujú a berú inak, aj kvôli tomu, že pochádzam z inej krajiny. Je celkom logické, že ak ste v menšine, tak budete tak trošku vytŕčať z davu. Takže v tomto zmysle sa cítim špeciálna J Myslím, že v rámci umeleckých táborov a hodín s deťmi v môj prospech hrá to, že som rodená Angličanka – najmä čo sa týka slovenských rodičov.

Čo by si poradila cudzincom, ktorí tu žijú a chceli by tu začať podnikať?

V prvom rade, určite majte jasno v tom, čo chcete robiť a pre koho to chcete robiť. Kto majú byť vaši zákazníci. Uistite sa, že poznáte svoju cieľovú skupinu a pripravte si biznis plán – stratégiu. Nezačínajte s viacerými rôznorodými aktivitami, sústreďte sa na jednu vec, v ktorej chcete vynikať a viete byť iný. Pripravte sa na to, že budete musieť veľa a tvrdo pracovať a že úspech nepríde za pár týždňov ani mesiacov. Môže to trvať roky. Stretávajte sa s ľuďmi, socializujte sa. Hľadajte ľudí, ktorí sa v týchto vodách už pohybujú a vedia vám byť nápomocní. Učte sa z ich chýb. Ak máte medzi priateľmi Slovákov, nebojte sa požiadať ich o pomoc. Nebude to prechádzka ružovou záhradou, ale ak si pôjdete za svojim, vytrváte a budete na sebe pracovať, úspech sa určite dostaví.

Príďte si vypočuť Abbie a ďalších cudzincov, ktorí budu rozprávať o svojich skúsenostiach naživo na špeciálnom vianočnom posedení venovanom ľuďom zo zahraničia, ktorí sa na Slovensku snažia podnikať: Život na Slovensku očami cudzincov, ktorí tu začali podnikať: diskusia a networking 12.12.2018

Tento projekt je financovaný z Európskeho sociálneho fondu, podporovaný Višegradským Fondom a pripravený v spolupráci s WelcomeToBratislava.

Anglickú verziu rozhovoru nájdete na tomto odkaze

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Mayová môže prísť o dôveru, v hre je koniec vlády

Mayová už konzervatívcov do riadnych volieb v roku 2022 nepovedie.

SVET

Klamal aj podplácal. Trumpov osobný právnik ide do väzenia

Cohen bude naďalej spolupracovať s FBI.

STĹPČEK PETRA SCHUTZA

To, čo sa deje v Paríži, je cesta do pekiel

Črtá sa precedens, ktorý by si Európa mala odpustiť.


Už ste čítali?