Rozhovor s Michaelou Dojčinovičovou - právničkou Ligy za ľudské práva

Autor: Liga za ľudské práva | 16.1.2019 o 7:00 | (upravené 11.7.2019 o 15:15) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  528x

Séria rozhovorov s členmi tímu Ligy za ľudské práva.  Spoznajte tváre občianskeho združenia Liga za ľudské práva. Cez naše osobné príbehy sa dozviete, čomu sa venujeme, prečo to robíme a čo nás na našej práci najviac baví. 

V prvom zo série rozhovorov sme sa rozprávali s našou právničkou a členkou Správnej rady Barborou Meššovou. V nasledujúcom rozhovore spovedáme Mišku Dojčinovičovú, ktorá pôsobí v kancelárii Ligy za ľudské práva v Košiciach.

Povedz nám o sebe. Ako si sa dostala k práci v Lige? 

Právo som vyštudovala v Trnave na Trnavskej univerzite, kde aj naše kolegyne a riaditeľka Zuzka vedú Kliniku azylového práva. Ja som túto kliniku síce neabsolvovala, ale s cudzineckou otázkou som prichádzala do kontaktu odmalička. Môj otec pochádza z Bosny a Hercegoviny, prišiel na Slovensko v osemdesiatych rokoch za prácou a založil si tu rodinu. Veľmi dobre si pamätám, ako si s ním celá rodina prechádzala procesom získavania štátneho občianstva, ako čelil rôznym predsudkom o tom, že je z inej krajiny, aj keď geograficky blízkej.

Bezprostredne po škole som nastúpila na Ústavný súd, kde som sa venovala vypracovávaniu rôznych právnych analýz pre prípady, ktoré tento súd prejednával. V tejto práci mi však chýbal kontakt s klientmi - ľuďmi, ktorým by som priamo pomáhala. Preto som neváhala hlásiť sa na otvorenú pozíciu právnika v Lige v Košiciach. Dnes pracujem v košickej kancelárii už tri roky, teda od januára 2016.

Čo máš v Lige na starosti?

Pracujem na dvoch projektoch. Prvý projekt s názvom Právna poradňa pre žiadateľov o azyl je podporený fondom AMIF cez Ministerstvo vnútra. Zastupujem žiadateľov a žiadateľky o azyl na Slovensku. Najprv sa s nimi stretnem v tábore v Humennom, kde sú umiestňovaní, a následne ich zastupujem až do finálneho rozhodnutia či už Migračného úradu alebo aj súdov.

Druhý projekt je podporený Ministerstvom spravodlivosti a volá sa Dajme šancu utečencom 2. V rámci tohto projektu poskytujem právnu pomoc takisto žiadateľom o azyl, ale s tým rozdielom, že tu ide o žiadateľov o azyl, ktorí sú obmedzení na osobnej slobode a sú umiestnení v policajných útvaroch zaistenia v Medveďove alebo v Sečovciach. Do Sečoviec chodím aj osobne a konzultujem s klientmi ich prípady. Ide spravidla o žiadateľov, ktorí nepožiadali o azyl bezprostredne po tom, čo boli zachytení na území Slovenska, a ktorých žiadosti boli zo strany polície vyhodnotené ako účelové.

Ktorá časť tvojej práce je tvoja najobľúbenejšia a prečo?

Mojou srdcovkou sú prvé konzultácie s klientmi. Najmä tie, ktoré prebiehajú osobne v Humennom alebo v Sečovciach. Od pracovníkov tábora sa dozviem o novom žiadateľovi o azyl a jediná informácia, ktorú o ňom mám je, odkiaľ pochádza a akým jazykom hovorí - to potrebujem vedieť, aby som zabezpečila tlmočníka. Vôbec neviem, kto sa objaví vo dverách miestnosti, kde konzultujem. Je to pre mňa až taký magický moment, očakávať, akú osobu stretnem. Takisto si uvedomujem veľkú zodpovednosť a potrebu vzbudiť v tomto človeku dôveru. Dôveru v to, že ja a moje kolegyne sme tie, ktoré mu pomôžu. Často mám len hodinu, aby som dokázala, že síce sa nachádza v ťažkej životnej situácii, my sme tie, ktoré sú kvalifikované mu pomôcť. Je to síce veľká zodpovednosť, ale zároveň aj moja najobľúbenejšia časť práce.

V ktorej z tvojich aktivít vidíš najväčší prínos a prečo?

Keď sa niečo podarí, je to ten najlepší pocit, vďaka ktorému viem, že presne pre toto som išla študovať právo. Keď ja som bola tá, ktorá konkrétne niekomu pomohla posunúť sa v živote a získať oprávnenie na Slovensku legálne žiť. Určite je to aj o ješitnosti a mojom dobrom pocite na konci :) Svoj prínos vidím v komunikácii s klientmi, kde na jednej strane musím byť samozrejme profesionál a vysvetliť im ich práva a povinnosti. Vysvetľujem pochopiteľnou rečou pojmy, ktoré ani vzdelaným ľuďom Slovákom nič nehovoria, pokiaľ s nimi neprídu do kontaktu. Zároveň sa na druhej strane snažím byť ľudská, aby to celé nebolo len striktne technokratické o právnych pojmoch, ale aby cítili, že z našej strany majú klienti našu podporu a dôveru a že náš vzťah je postavený na zásadách ľudskosti a zachovania základnej dôstojnosti. Jeden z mojich klientov mi raz povedal, že na Slovensku som bola prvým človekom, ktorý sa k nemu správal ako k ľudskej bytosti. A to si stále opakujem a dodnes to vo mne rezonuje. Často sú žiadatelia vnímaní iba ako čísla, ktoré treba spracovať, odobrať im odtlačky a zaregistrovať ich. My na nich hľadíme ako na ľudské bytosti, ktoré sa nie svojou vinou ocitli vo veľmi ťažkej situácii.

Čo bola doteraz pre teba najväčšia výzva?

Najväčšia výzva je určite samotný neúspech, ktorý v tejto práci prichádza častejšie ako úspech. Najťažšie je to odkomunikovať vhodnou formou klientom. Ešte ťažšie je oznamovať neúspech, keď uspejeme na súde, ale po vrátení veci Migračný úrad opäť rozhodne v náš neprospech. To je tak nelogická situácia, že ani my si to nevieme racionálne zdôvodniť a je výzvou to ďalej vysvetliť osobe, ktorá s právom nemá odborné skúsenosti a pochádza z inej právnej kultúry. Stalo sa nám to niekoľkokrát v minulom roku a bolo to veľmi frustrujúce. Samozrejme sa v takýchto prípadoch dá odvolať. Znamená to však ďalšie mesiace právnej neistoty pre našich klientov. Je to stav, kedy ľudia nemajú ani doklad totožnosti. Nikto ich nechce ubytovať, otvoriť im účet v banke či zamestnať ich.

Povedz nám o jednom projekte, ktorý ti utkvel v pamäti alebo si na neho najviac hrdá a mal najväčší dopad?

V pamäti mi utkveli najmä v rámci projektu AMIF rozsudky, ktoré sa podarili dosiahnuť mne a mojim kolegyniam, a tým posunuli azylovú judikatúru na Slovensku o krôčik ďalej. Môžu byť prospešné aj pre iných právnikov, ktorí sa venujú tejto téme. Čím ďalej, tým viac už máme vytvorenú judikatúru, z ktorej môžeme čerpať v iných azylových prípadoch. Konkrétne, veľký posun sme dosiahli v oblasti zdravotne postihnutých žiadateľov o azyl s vážnejšími ochoreniami, napríklad vrodené ochorenia u detí, alebo ťažké poškodenia srdca. Takýchto rozhodnutí je čím ďalej, tým viac a podporujú argumentáciu ďalších prípadov pred Migračným úradom.

Miške ďakujeme za rozhovor a želáme veľa ďalších úspešných prípadov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Na Lindtnerov vzťah s Kočnerom sa pozrie aj Súdna rada

Debata o sudcovskej etike je podvyživená, upozorňuje Pavol Žilinčík.

Dobré ráno

Dobré ráno: Predĺžené moratórium je farizejský návrh

S predĺženým moratóriom prišla trojica koaličných poslancov


Už ste čítali?