Peter Ivanič z Ligy za ľudské práva: Globálna žurnalistika je na Slovensku v plienkach

Autor: Liga za ľudské práva | 31.1.2019 o 9:33 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  209x

Séria rozhovorov s členmi tímu Ligy za ľudské práva.  Spoznajte tváre občianskeho združenia Liga za ľudské práva. Cez naše osobné príbehy sa dozviete, čomu sa venujeme, prečo to robíme a čo nás na našej práci najviac baví. 

V predchádzajúcich článkoch série rozhovorov sme sa rozprávali s našou právničkou a členkou Správnej rady Barborou Meššovou, právničkou Michaelou Dojčinovičovou a právničkou Viki Hollou. V nasledujúcom rozhovore spovedáme nášho projektového koordinátora Petra Ivaniča, ktorý v Lige pracuje na špecifickom projekte v oblasti žurnalistiky. 

Povedz nám o sebe. Ako si sa dostal k práci v Lige?  

Študoval som politológiu a historickú sociológiu. Začínal som v Slovenskom centre pre komunikáciu a rozvoj, kde som pracoval sedem rokov a venoval som sa rozvojovej práci a zároveň globálnemu vzdelávaniu. Počas svojej kariéry som vždy pracoval čiastočne v médiách a čiastočne v neziskovom mimovládnom sektore. Okolo roku 2014 som sa tieto dve oblasti - médiá a neziskový sektor - rozhodol spojiť. Nedalo sa neustále sedieť na dvoch stoličkách. 

V nadväznosti na to sme s niekoľkými priateľmi vytvorili program či skôr iniciatívu Svet medzi riadkami v spolupráci s organizáciou Človek v ohrození a Katedrou žurnalistiky FiF UK. V jej rámci dnes už spolupracujeme aj s viacerými ďalšími partnermi - napríklad s Katedrou žurnalistiky FiF UKF v Nitre, Informačným strediskom OSN vo Viedni, medzinárodnou organizáciou Minority Rights Group International a práve aj s Ligou za ľudské práva.

Svet medzi riadkami je iniciatíva, v ktorej sme skĺbili rozvojovú prácu a globálne vzdelávanie s mediálnou prácou. Jej snahou je podporiť na Slovensku rozvoj globálnej žurnalistiky ako takej. S týmto som sa vlastne dostal aj do Ligy a začali sme spolupracovať na projekte.

Čo máš v Lige na starosti?

V Lige mám na starosti projekt, ktorý pracovne voláme Médiá, migrácia a menšiny, resp. Ako efektívne informovať o rozvoji, menšinách a migrácii. Projekt vedie budapeštianska pobočka medzinárodnej organizácie Minority Rights Group International. Ďalšími partnermi v projekte sú Krakovská ekonomická univerzita v Poľsku, nezisková organizácia Gender Project for Bulgaria v Bulharsku a londýnska pobočka Minority Rights Group International, priamo na Slovensku sa na jeho realizácii podieľa aj organizácia Človek v ohrození. Je to vzdelávací program určený primárne pre budúcich novinárov, no môžu sa na ňom zúčastniť aj terajší novinári. 

Pozostáva z dvoch častí – prvá je online časť a druhá sú face to face workshopy a tréningy, ktoré sú zamerané napríklad na to, akým spôsobom sú pokrývané témy súvisiace s rozvojom a menšinami. Pričom menšinami rozumieme všetkých tých, ktorí sú slabší. Nemáme tak na mysli len menšiny, ako im obvykle rozumieme u nás, ale v širšom zmysle ako tých, ktorých hlas nepočuť, lebo ho silnejšia väčšina prepočuje. 

Zároveň pri vzdelávaní zohľadňujeme aj aspekt migrácie, ktorú však vnímame len ako jednu z mnohých dimenzií rozvoja, na ktorý je migrácia priamo naviazaná v pozitívnom aj negatívnom slova zmysle. A teda, ak má určitý región rozvojové problémy, odzrkadlí sa to aj na migrácii. No platí to aj v opačnom prípade - keď sa región rozvíja, ľudia v ňom bohatnú a rastie ich vzdelanosť. A čo urobia ľudia, keď sú vzdelanejší? Rozhodnú sa cestovať niekam inam, lebo sa mnohokrát nedokážu uplatniť vo svojej krajine. Robili sme to aj my, robia to ľudia v Keni a robia to ľudia všade vo svete. 

Nie je to tak iba o tom, že sa migrácia väčšinou skloňuje v súvislosti s utečencami, čo je samozrejme v poriadku, lebo to sú ľudia, ktorí musia odísť zo svojej krajiny. Mnohokrát však ide o dobrovoľnú migráciu, kde ľudia robia presne to isté, čo robíme aj my a čo robili aj naši rodičia - keď chodíme do zahraničia za štúdiom alebo máme vyššie kariérne ašpirácie a Slovensko nám neposkytuje dostatok priestoru. Tak ideme ďalej do sveta. V programe tento aspekt novinárom ukazujeme v širšom zmysle na rozvojovej platforme ako takej a popritom sa venujeme témam ako sú globalizácia, chudoba, ľudské práva, klimatická zmena a podobne. 

Ktorá časť tvojej práce je tvoja najobľúbenejšia a prečo?

Najviac ma asi napĺňa učenie. Nikdy som si nemyslel, že budem učiť a dokonca som explicitne hovorieval, že učiť určite nikdy nechcem. Nakoniec som však prišiel na to, že je to veľká zábava a veľmi ma to napĺňa. Tiež rád vytváram články a obsah, k čomu sa nanešťastie dostávam v poslednej dobe menej, keďže učenie a manažment si vyžaduje oveľa viac času a tým mi ostáva menej priestoru na kreatívu.  

V ktorej z tvojich aktivít vidíš najväčší prínos a prečo?

Keď sme zakladali túto iniciatívu, dali sme si za cieľ, že podporíme vznik globálnej rozvojovej žurnalistiky, čo sa nám do značnej miery podarilo. Máme aktuálne predmet na vysokej škole, podarilo sa nám zaradiť kategóriu globálnej žurnalistiky do novinárskej ceny, vydávame skriptá, vydávame vedecký zborník. Darí sa nám inštitucionalizovať tento prístup, ktorý je na Slovensku v plienkach, ale zároveň je v krajinách ako Švédsko či Nórsko pomerne etablovaný a na akademickej pôde je ďalej vedecky rozvíjaný. Aby novinári dokázali vnímať svet globálne. 

To znamená, nedeliť svet na zahraničie a domáce, ale vnímať ho ako jeden celok. Pokiaľ chceme prinášať komplexné informácie a informovať o témach ako napríklad klimatická zmena alebo migrácia, nie je možné hovoriť o nich ako o zahraničnej alebo domácej téme, lebo sú prepojené. A bez toho, aby sme ukázali obe strany a vzťahy medzi nimi, nedokážeme priniesť komplexný obraz, bez čoho si publikum nedokáže predstaviť realitu v celej jej šírke. 

Práve globálna žurnalistika sa to snaží prepájať a rozširuje ohnisko vnímania. Zatiaľčo zahraničná žurnalistika informácie o svete fragmentuje, globálna ich unifikuje na globálnej úrovni. Možno to pôsobí miestami abstraktne, ale cieľom práve je nájsť súvislosti medzi zdanlivo nesúvisiacimi udalosťami a javmi na planéte.

Čo bola doteraz pre teba najväčšia výzva?

Opäť musím povedať, že učenie. Ono je to svojím spôsobom veľmi náročné, keďže ide o prácu s ľuďmi a tá je vždy náročná, akokoľvek ma napĺňa a je zábavná. Spolupracujeme s viacerými ľuďmi a niektorí sú aktívnejší, iní menej a doslova na to kašlú. Niektorých by to mohlo aj frustrovať, že študenti ich neberú vážne. Ja sa na to snažím pozerať očami študenta a snažím sa venovať primárne tým, čo prejavujú záujem, ale zároveň motivovať tých, čo ho až tak neprejavujú. Pretože dôvodom menšej aktivity z ich strany nemusí byť, že ich to nezaujíma, ale môžu mať napríklad problémy doma, či v práci. 

Peťovi ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov v jeho iniciatíve.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?