Momentálne žijú v Trnave so svojou malou dcérkou. Prečítajte si náš prvý rozhovor zo série Zmiešané manželstvá.
Povedzte nám váš príbeh, kde a ako ste sa stretli?
Lenka: Ja pochádzam zo Slovenska, ale v čase, keď sa naše cesty stretli, som žila v Indii, kde sa Marshal narodil.
Marshal: Zoznámili sme sa v katolíckom duchovnom centre v Kerale v roku 2015. Celý príbeh je pre mnohých neuveriteľný a ja sám sa často zamýšľam nad tým, ako vám ten osud vie niekedy zamiešať karty a zmeniť život o stoosemdesiat stupňov. Pamätám si, ako som raz dostal telefonát od neznámeho muža. Jediné, čo mi povedal, bolo, že mám prísť do Potty, v štáte Kerala. Je to jedno z najväčších spirituálnych stredísk na svete. Vtedy som býval v Bombayi a bol som dosť zaneprázdnený, čiastočne prácou, ktorá sa týkala práve duchovna. Vedel som, že ak by som sa rozhodol odísť, znamenalo by to opustiť domov a prácu na niekoľko dní, s čím mohli byť komplikácie. Nejako vnútorne som však cítil, že ten telefonát bol nejakým znamením, volaním, a tak som si v práci zariadil, aby som mohol odísť. Na moje prekvapenie, všetci v mojom okolí ma podporovali. Takto som sa dal na cestu, kde som stretol svoju životnú lásku.
Kto bol človek, ktorý ti telefonoval?
Marshal: Keď som sa toho muža pýtal, kto je alebo prečo mi volá, jediné, čo povedal, bolo, že sa volá Vincent, a následne zložil. Bolo to zvláštne, no nedalo mi to. Keď som pricestoval do daného strediska, snažil som sa ho nájsť, no nikto tam o žiadnom Vincentovi nikdy nepočul. Doteraz som fascinovaný incidentom, ktorý je značne neuveriteľný. Aj to je jeden z dôvodov, prečo verím, že bolo mojim osudom odísť. Mal som niečo zažiť, niekoho stretnúť. A tak sa aj stalo.
Takže tento niekoľkomesačný kurz sa vám stal osudným :)
Marshal: Ja som si myslel, že tam strávim jeden týždeň. V stredisku mi ale povedali, že celý kurz trvá osem mesiacov! Asi si viete predstaviť, čo mi prebehlo ako prvé hlavou: Čo poviem ľuďom, ktorým sa zodpovedám? Rozhodol som sa ale, že zostanem. Cítil som, že to musím urobiť.
Lenka: Ja som do tohto centra prišla s tým, že tam zostanem celých osem mesiacov. Už som pred tým absolvovala v tom istom centre dve duchovné cvičenia. Samozrejme, tiež to nebolo spočiatku ľahké rozhodovanie, lebo som v tom čase pracovala na plný úväzok, navyše predstava, že budete osem mesiacov bez príjmu a musíte si platiť za pobytový kurz, bola celkom výzvou. No potom som zistila, že cena za celý 8-mesačný pobyt aj so stravou a ubytovaním bola len 300 eur, takže som nad tým reálne začala premýšľať.
Lenka, ty si už vtedy žila a pracovala v Indii. Povedz nám niečo o svojej práci.
Lenka: Áno, v Indii som žila od roku 2011, niekoľko rokov. Vtedy som pracovala pre Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a zároveň pre nače občianske združenie Cesta domov, ktoré podporuje deti z tej najnižšej indickej kasty, z kasty "nedotknuteľných," ktoré musia tvrdo pracovať už odmalička. Jednou z aktivít organizácie je sprostredkovanie dobrovoľníkov, ktorí do Indie prichádzajú pomáhať, a ktorých školím. V čase začiatku kurzu sme práve prijímali nových ľudí, aj preto som si myslela, že mi pracovné záväzky nedovolia odísť na niekoľko mesiacov, no na moje prekvapenie môj šéf bol veľmi ústretový, za čo som mu doteraz vďačná.
Takže ste prišli na kurz a prežili tam spolu 8 mesiacov?
Lenka: Prvé dni sme sa vôbec neregistrovali, sústredili sme sa na lektorov a učenie. Bolo tam veľmi veľa inšpiratívnych, úžasných ľudí, a obaja sme tam šli s cieľom obohatiť sa po duchovnej stránke.
Marshal: Bolo nás tam veľmi veľa a boli sme rozdelení do niekoľkých skupín. Každá skupina mala svojho lídra a títo sa stretávali na týždennej báze. Takto sme sa prvýkrát dali do reči – obaja sme viedli vlastné skupiny ľudí. Postupne sme spolu začali tráviť viac a viac času, a keď sme zistili, že našim osudom je byť spolu, z kurzu sme nakoniec odišli – už ako pár.
Vzali ste sa po necelých 3 mesiacoch randenia...
Lenka: Keď sme odišli z kurzu, vybrali sme sa spolu na miesta, kde som pred tým pôsobila. Približne mesiac a pol po tom, čo sme sa dali dokopy, boli Vianoce.Na sviatky som prišla na Slovensko navštíviť svoju rodinu. Pamätám si, ako mi Marshal jeden deň volal s tým, že sedí so svojim právnikom, a pýtal sa ma, čo si myslím o tom, že by sme sa zosobášili, keď sa po Vianociach vrátim. Moja prvá reakcia bola, že ešte ma predsa ani nepožiadal o ruku (smiech)! Na letisku, keď som prilietala do Indie, ma čakal s prsteňom, a dva dni na to sme už boli svoji :) Teda po 2,5 mesiacoch randenia. Išlo o civilný obrad. Svadbu v kostole na Slovensku sme mali o niekoľko mesiacov neskôr.
Prečo ste sa rozhodli pre život na Slovensku? Čo boli hlavné faktory pri rozhodovaní?
Marshal: Po svadbe sme žili ešte niekoľko mesiacov v Indii. Vybavovali sme víza a papiere pre sobáš na Slovensku. Potom sme chvíľu boli na Slovensku a následne sa vrátili do Indie, kde Lenka aj otehotnela. Na Slovensko sme sa presťahovali, keď sa nám narodila dcérka, lebo bezpečnostná situácia v Indii sa v danej dobe zhoršila. Mať poblízku rodinu najmä v prvých mesiacoch sa nám zdalo byť ako múdry nápad. Momentálne sme nastavení tak, že Slovensko je náš domov a našťastie sme boli schopní zmanažovať si naše projekty v zahraničí tak, že máme možnosť pracovať na diaľku odtiaľto. Uvidíme, čo nám život prinesie v budúcnosti.
Marshal, aké boli tvoje začiatky na Slovensku? Zažil si nejaký kultúrny šok?
Marshal: India a Slovensko sú v mnohých oblastiach veľmi rozlišné. Keď sa bavíme napríklad o jazyku, pre mňa bolo veľmi komplikované pochopiť logiku, akou skladáte vety. Spôsob, akým sa vyjadrujete. Ako príklad uvediem klasickú návštevu. Na Slovensku sa vás opýtajú, či si niečo nedáte –negovanie je súčasťou otázky. V Indii by sme sa spýtali, či si niečo dáte. Vidíte ten rozdiel? U nás napríklad by sa nikdy nestalo, že máte v dome hosťa, ktorý sedí za stolom bez jedla. U nás je úplne bežné, že keď sa vás niekto spýta, či si niečo dáte, tak niekoľkokrát odpoviete „nie,“ ale nakoniec aj tak musíte povedať „áno“, lebo domáci by si nikdy nedovolil začať jesť bez toho, aby dal jedlo aj návšteve. V Indii je zvykom, že domáci nemôže začať jesť skôr ako začne jesť návšteva. Je to znak úcty. Viete si predstaviť môj prvotný šok, keď som na Slovensku po mojom prvom „nie, ďakujem,“ bol posadený za stôl bez taniera a celý večer sa prizeral, ako ostatní ľudia večerajú :) Človek sa ale postupne učí a zvyká si.
Mali ste v začiatkoch spolužitia pocit, že musíte robiť kompromisy?
Lenka: Keďže som väčšinu svojho života prežila v zahraničí v rôznych krajinách, som zvyknutá na multikultúru a na to, že som obklopená cudzincami. Navyše, spomedzi všetkých krajín, kde som žila, považujem práve Indiu za najviac podobnú Slovensku. Čiže pre nás bolo a je naše spolužitie úplne prirodzené.
Ako sa medzi sebou rozprávate? Začali ste sa učiť partnerov jazyk?
Lenka: Marshal sa snaží učiť po slovensky, ale zatiaľ sa rozprávame najmä po anglicky.
Čo považujete za výhody a nevýhody zmiešaných manželstiev? V čom sa odzrkadľujú vo vašom prípade?
Marshal: Výzvou je určite komunikácia, o ktorej som hovoril už skôr. Správne chápanie toho, čo veci znamenajú v slovenčine versus v mojom jazyku. Musím si zvykať aj na iné kultúrne zvyky. Napríklad v Indii je neslušné, keď sa človeku pri konverzácii pozeráte priamo do očí. Najmä pri postarších je priam neúctivé, ak sa im nepozeráte na nohy so sklonenou hlavou. Tu, naopak, ak sa partnerovi nepozerám do očí, keď niečo hovorím, ľahko viem byť obvinený, že klamem alebo niečo tajím. Tieto malé, ale významné rozdiely, sú niečo, čo sa učím každý deň.
Lenka: Tým, že zatiaľ ešte Marshal nehovorí plynule po slovensky, musím takmer všade chodiť s ním aj ja. To je niekedy namáhavé, najmä pri malom dieťati, sem-tam mám pocit, že mám doma vlastne dve deti (smiech). Niektorí moji rodinní príslušníci a spoloční priatelia ale po anglicky vedia, takže nemusím robiť tlmočníčku nonstop :)
Leni, čo ťa na Marshalovi najviac zaujalo? Ako si vedela, že je to ten pravý?
Lenka: Keď som bola mladšia, modlila som sa, aby mi Boh zoslal nejakého vysokého fešáka (smiech). Neskôr ale človek zistí, že vzhľad je len druhoradý a oveľa dôležitejšie sú hodnoty, ktoré partner má. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že Marshal má rovnaké hodnoty a je duchovne založený - rovnako ako ja, je rímsky katolík. Veľmi som to na ňom obdivovala a stále obdivujem.
Marshal, rovnaká otázka pre teba: Čím ťa Lenka očarila?
Marshal: Keď som šiel na spirituálny kurz, ani vo sne by ma nebolo napadlo, že tam nájdem svoju budúcu manželku. Vedel som, že sa tam zrejme stretnem s viacerými cudzincami, ale to bolo všetko. Šiel som tam s cieľom duchovne sa obohatiť. Lenku som začal vnímať inak ako len „kolegyňu,“ keď som videl, ako zvláda rôzne situácie a problémy, ktoré tam niekedy medzi ľuďmi nastávali. Páčilo sa mi, ako vychádza s ľuďmi, ako komunikuje. To ma k nej priťahovalo a chcel som sa o nej dozvedieť viac. Keď som zistil, čomu sa venuje, zrazu mi to celé zapadlo ako puzzle. To, o čom som ja dlhé roky kázal a učil tisícky ľudí – ako pomáhať chudobným a ľuďom v núdzi –to ona prakticky robila – reálne ľuďom pomáhala. To mi úplne vyrazilo dych. Bola to chýbajúca časť v mojom živote, po ktorej som dlho túžil, a ona to všetko stelesňovala. Vtedy som vedel, že je tá pravá.
Rozhovor vznikol v rámci projektu Migračný kompas, ktorý je podporený z prostriedkov Operačného programu Efektívna verejná správa z Európskeho sociálneho fondu.
Všetky rozhovory zo série Zmiešané manželstvá môžete násť na tejto stránke.
Zdroj fotiek: Liga za ľudské práva
