Zmiešané manželstvá: Príbeh Gabriela a Neila

Autor: Liga za ľudské práva | 7.10.2019 o 11:09 | (upravené 8.10.2019 o 13:33) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  9834x

Zoznámili sa na Novom Zélande, kde žili roky a kde sa pred pár rokmi zosobášili po tom, ako v krajine schválili zákon o registrovaných manželstvách pre ľudí rovnakého pohlavia. Momentálne žijú v malej dedinke blízko Bratislavy. 

Prečo sa Gabriel a Neil vrátili na Slovensko a aký je ich príbeh? Prečítajte si náš tretí rozhovor zo série Zmiešané manželstvá.

 

Ako a kde ste sa zoznámili?

Gabriel: Stretli sme sa na Novom Zélande v roku 2002, odkiaľ Neil pochádza. Bol som tam na ročnom pobyte s cieľom zlepšiť si svoju angličtinu kvôli svojej vtedajšej práci v bankovom sektore. Druhotným cieľom bola, paradoxne, snaha mojich rodičov „vyliečiť ma“ z toho, že ma priťahujú osoby rovnakého pohlavia. Mal som sa snažiť nájsť sám seba a potvrdiť si to, kým som a kým budem, keď sa vrátim na Slovensko.

Neil: Zoznámili nás spoloční známi. Stali sa z nás dobrí kamaráti a až po niekoľkých mesiacoch od zoznámenia, pár týždňov pred tým, ako Gabrielovi mali vypršať víza, sme zistili, že chceme spolu tráviť viac času. Boli to silné emócie a tak bolo pre nás ťažké sa rozlúčiť po tak krátkom spoločnom čase, ale Gabriel sa musel vrátiť na Slovensko. Prvotný plán bol taký, že príde čím skôr späť, bohužiaľ ale úrady mu to nedovolili. Museli by sme čakať minimálne jeden rok, kým by sa mohol vrátiť. Tak sme začali uvažovať nad tým, že prídem na Slovensko ja, a že potom sa vrátime spolu.

Takže ste chceli žiť radšej na Novom Zélande ako na Slovensku?

Neil: Áno, bolo by to bývalo jednoduchšie, lebo všeobecná verejnosť na Slovensku bola nastavená skôr negatívne na LGBT partnerstvá a v tom čase Nový Zéland už akceptoval partnerstvá ľudí rovnakého pohlavia. Podmienkou bolo, že sme museli spolu žiť na rovnakej adrese hocikde na svete po dobu aspoň 18 mesiacov, a mať o tejto skutočnosti dôkazy. Chceli sme tieto mesiace stráviť v Európe a následne sa vrátiť. Nakoniec z toho bolo 22 mesiacov.

Gabriel: Mali sme doslova krabicu „dôkazov,“ kde sme si ukladali video nahrávky, listy a pohľadnice, výpisy z telefónnych účtov a podobne. Túto krabicu sme vždy raz za čas museli doniesť na úrad a dokazovať to, že sme pár. Následne som dostal partnerské víza na ďalší rok, a tak sme sa vrátili na Nový Zéland.

Aký bol váš spoločný život na Slovensku pred 15 rokmi a aký je teraz? Mali ste aj nejakú negatívnu skúsenosť? Predsalen, pre Slovákov je táto téma citlivou záležiťosťou..

Gabriel: Ja pochádzam z malej dedinky, kde každý pozná každého. Čiže to, že tvoríme pár, by sme neboli udržali v tajnosti ani ak by sme sa boli snažili. Našťastie ľudia v mojom okolí, rodina aj priatelia, boli vždy veľmi podporujúci, takže nemáme žiadne zlé skúsenosti z toho obdobia. Áno, sem-tam sme si všimli, že ľudia si pošepkávali, keď nás spolu videli, ale na to si človek rýchlo zvykne. Našťastie, v našom okolí, aj keď sme stretli ľudí, ktorí náš vzťah subjektívne neschvaľovali, vždy sa to vybalancovalo vzájomným rešpektom. Bývali sme v dome s mojimi rodičmi, ktorých ľudia dobre poznali, takže to určite tiež pomohlo. Podobne je to aj teraz, nemali sme zatiaľ žiadnu príliš negatívnu skúsenosť.

Vráťme sa trošku späť k tomu, kedy ste vyšli s pravdou o svojej sexualite von pred vašou rodinou, známymi. Ako to prebiehalo, kedy sa to stalo?

Neil: Ja som od malička vedel, že som „iný,“ častokrát som sa dištancoval od spoločnosti. Pre mojich známych to preto nebolo prekvapenie.

Gabriel: U mňa to bolo trošku zložitejšie. Rodičom som sa priznal, keď som mal 24 rokov. Vedel som, že to nebude ľahké. Žili sme v malej komunite ľudí, ktorí pravidelne chodievali do dedinského kostola a viedli „normálne“ životy. Na začiatku som sa preto doma nestretol s pochopením, a tak som skúšal aj napriek svojim pocitom randiť s dievčatami. Jedným z dôvodov, prečo som sa vybral odísť na Nový Zéland bola snaha „vyliečiť sa“ z toho, ako sa cítim. Takmer celý rok som tam vedel fungovať bez toho, aby som mal nejaký vzťah. A potom som stretol Neila :) Vtedy som vedel, že proste neviem zmeniť to, aké mám voči komu pocity, a že to nechcem potláčať. Keď som sa vrátil domov, povedal som to rodičom, ktorí to nakoniec pochopili. O niekoľko mesiacov neskôr Neil priletel na Slovensko a začal bývať s nami v rodičovskom dome.

Po takmer 2 rokoch ste sa vrátili spolu na Nový Zéland..

Gabriel: Áno, ja som tam dostal štipendium na štúdium, vďaka ktorému som si mohol neskôr aj predĺžiť pobyt, takže sme niekoľko rokov žili opäť spolu za oceánom. Medzitým obaja Neilovi rodičia ochoreli a bolo potrebné sa o nich starať, tak sme ich opatrovali.

Na Novom Zélande ste sa aj zosobášili..

Neil: Zákon o registrovaných manželstvách pre osoby rovnakého pohlavia na Novom Zélande schválili v roku 2014. Bola to veľká vec a nevedeli sme tomu uveriť. Aby som uviedol veci na pravú mieru, ja som nikdy nebol nejaký veľký aktivista za LGBT práva, vedel som byť šťastný s milujúcim partnerom aj bez oficiálneho papiera. Keď ale parlament diskutoval o tomto zákone, boli toho plné médiá, takže sme to sledovali. Boli to veľmi emotívne chvíle, a doteraz sú, keď si na to spätne spomenieme.

Gabriel: Do toho momentu sme sa neplánovali sobášiť, ale keď sme zrazu mali príležitosť, tak sme sa rozhodli, že náš vzťah spečatíme. 

Prečo ste sa rozhodli vrátiť sa na Slovensko?

Neil: Po tom, ako sme roky strávili v mojej domovine a s mojimi rodičmi, a po tom, ako sme sa vzali, sme si povedali, že je čas na zmenu. Čas spoznať viac Gabrielovu rodinu a dať šancu Slovensku. Chceli sme začať cestovať po Európe a objavovať nové miesta. Vrátili sme sa v roku 2015.

Gabriel: Môj brat má malé deti a bolo to obdobie, v ktorom sme ešte mali šancu byť pri nich v nízkom veku, aby sme si s nimi vybudovali plnohodnotný vzťah. Musím však povedať, že s úradmi bojujeme, aby tu Neil mohol zostať, nie je to jednoduché, pretože tu naše manželstvo nie je uznané, a tak Neil potrebuje víza.

Neil: Prvé dva roky som mohol na Slovensku byť, lebo som chodil na úradmi určenú jazykovú školu. Učil som sa slovenčinu a mal status študenta. Vtedy to stačilo. Potom som si založil živnosť, lebo som začal učiť angličtinu. To bolo minulý rok, kedy sa zdravotný stav môjho otca zhoršil a ja som s ním strávil mesiace v nemocnici. To znamenalo, že som vtedy nemohol pracovať, a momentálne sa s úradmi naťahujeme kvôli tomu, že dokazujem, prečo som nepracoval, a snažím sa získať povolenie na ďalšie predĺženie pobytu, aby som tu mohol žiť naďalej.

Vidíte nejaký rozdiel v tom, ako vnímajú ľudia na Slovensku a Novom Zélande LGBT páry?

Neil: Na Slovensku je stále celkom normálne, že ľudia v bežnej komunikácii ohovárajú menšiny alebo ich vnímajú negatívne. Pre mňa bolo miernym šokom, keď som videl, ako dokonca niektorí slovenskí verejní spíkri a politici hovoria o LGBT téme, ako sa voči nej vymedzujú. U nás na Novom Zélande bola spoločnosť oveľa skôr pripravená a otvorená tejto otázke. Niekto by povedal, že ide o politickú korektnosť, ja som však názoru, že ide o viac. Ide o všeobecnú akceptáciu a inklúziu. A netýka sa to len LGBT témy, ale celkovo názorov na menšiny, napr. Rómov žijúcich tu. Ja učím angličtinu. Veľakrát počujem, ako sa deti vyjadrujú o Rómoch, a je to niečo, čomu ťažko viem porozumieť. Na Novom Zélande je takmer nemožné hovoriť verejne rasisticky, o to smutnejšie to je, keď tak počujete rozprávať deti.

Čo iné rozdielnosti? Zažili ste nejaký kultúrny šok?

Neil: Ja som bol veľmi milo prekvapený srdečnosťou Slovákov a tým, ako veľmi je tu rodina pre ľudí dôležitá. Aké sú slovenské matky starostlivé. Novozélanďania sú zvyknutí na individualizmus, už v mladom veku odchádzame z rodičovských domovov a celkovo sú vzťahy medzi rodičmi a súrodencami chladnejšie. Viete si predstaviť moje prekvapenie, keď som zrazu nemohol v zime vyjsť z domu bez toho, aby mi Gabrielova mama dala šál alebo sa musela uistiť, že som teplo oblečený. Najprv som sa cítil zvláštne, postupne som si však na láskavosť zvykol. Keď som sa po prvých rokoch strávených s Gabrielovou rodinou na Slovensku vrátil domov, začal som sa viac zaujímať o moju rodinu a viac navštevovať rodičov a vďaka tomu sa nám prehĺbil náš vzťah.

Rozmýšľali ste niekedy nad adopciou dieťaťa?

Gabriel: Túto možnosť sme zvažovali pred pár rokmi, keď sme žili ešte na Novom Zélande. Aj sme sa zaujímali o proces a niekoľko mesiacov sa snažili o adopciu, ale bolo tam príliš veľa podmienok a komplikácií na to, aby sa to podarilo. Ak by sme tam aj dostali dieťa, bolo by veľmi zložité ho oficiálne doniesť s nami na Slovensko, tak sme to napokon vzdali. Teraz nám deti nechýbajú, lebo ich obaja denne učíme - na jazykovej škole. Takže nás celkom dosť vyšťavia aj takto.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Gabriel: Chceli by sme zostať žiť na Slovensku, čo však závisí vo veľkej miere od ústretovosti úradov. Nezahadzujeme alternatívu života v zahraničí, možno v Rakúsku, ale veríme, že sa nám podarí zostať v blízkosti rodiny a známych tu. Momentálne sa snažíme o to, aby Neil mohol zostať v EÚ bez toho, aby musel odísť na niekoľko mesiacov späť na Nový Zéland.

Ďakujeme za rozhovor a držíme vám palce!

Rozhovor vznikol v rámci projektu Migračný kompas, ktorý je podporený z prostriedkov Operačného programu Efektívna verejná správa z Európskeho sociálneho fondu.  

Všetky rozhovory zo série Zmiešané manželstvá môžete násť na tejto stránke.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Zničenú bytovku budú rozoberať postupne, špeciálnou technikou

Vzhľadom na nezvestnú ženu zvolili najhumánnejší postup.

Ministerka zdravotníctva Kalavská podá demisiu

Informovala o tom hovorkyňa ministerstva.


Už ste čítali?